Ako (ne)dospievame…

Pred istým časom som na FB zdieľala úvahu mojej drahej babi nad mojím životom. Nevedela si ma nikam zatriediť (dievča, žena, mama, manželka?), tak zhodnotila, že som zatiaľ „také nič“. Tento status mal pomerne veľkú odozvu (uvažujem, či je to preto, lebo ste sa s tým stotožnili alebo ste len škodoradostní). Nech je to však akokoľvek, začala som sa v téme dosahovania životných míľnikov (špecificky v mojom veku) sprevádzaných sociálnymi tlakmi  vŕtať viac, lebo veď ak vás niekto nazve ničím? :D.


Podľa Eriksona sa rovnako ako naše fyzično, vyvíja i naša osobnosť a to v ôsmich štádiách počas celého života. Bohužiaľ alebo našťastie, prežívam obdobie, kedy sa môj život láme z detského na dospelácky. Podľa jeho teórie sa aktuálne nachádzam v štádiu ranej dospelosti, kedy si mám vyriešiť tzv. „krízu intimity vs. osamelosti“. Ide o šieste štádium vývinu a do popredia sa v ňom dostávajú vzťahy a láska. Človek by mal byť schopný vytvoriť si záväzok a fungovať v páre. No dobre, ale čo predchádzajúcich päť? Totiž to ako zvládnete nasledujúce, závisí od toho ako ste zvládli štádia predchádzajúce. Momentálne by som mala mať poriešenú (a nielen ja ale aj vy, moji rovesníci!):

  • zdravú dôveru k ľuďom a svetu vybudovanú bezpečným vzťahom s matkou v najranejšom veku
  • nezávislosť plynúcu zo sebakontroly a vôle
  • iniciatívnosť získanú aktívnym učením a zdravé sebavedomie
  • pocit vlastnej kompetentnosti ako výsledok ovládnutia vlastných intelektových, sociálnych a telesných zručností
  • a vlastnú identitu, teda zodpovedanie si otázky kto som a aký je zmysel môjho života

Ak si zbežne prejdete tieto body, zistíte, že niektorí nedosiahnu ani ten prvý (nie ich vinou). S dobrým rodinným zázemím a stimulujúcim prostredím, by sa však väčšina ľudí mala spokojne dostať až do 5. štádia ujasňovania si vlastnej identity (to sme niekde v puberte až mladej dospelosti) a následne sa stať plnohodnotným dospelákom. Ono to však nie je tak jednoduché. Nejeden človek sa v tomto štádiu zasekne a skončí v tzv. psychosociálnom moratóriu, kedy sa pochopenie vlastnej identity a dosiahnutie dospelosti odkladá na neurčito. Je to také medziobdobie, kedy človek nie je ani dieťa, ani dospelý (pekne o tom spieva Britney v pesničke  I am not a girl, not yet a woman :D).

Syndróm Petra Pana

Psychológovia toto obdobie pomenovali ako vynárajúca sa alebo nastupujúca dospelosť. V tejto súvislosti sa zvykne používať i pojem Peter Pan syndróm (alebo syndróm Petra Pana?), ako odkaz na človeka, ktorý nechcel nikdy dospieť (odporúčaná literatúra tu). Týka sa prevažne dvadsiatnikov, ktorí odkladajú prevzatie zodpovednosti za svoj život a prijatie dospelých rol, a venujú sa preskúmavaniu svojej identity, experimentujú, objavujú, skúšajú, a to ako v oblasti vzťahov, tak práce. Väčšina mladých ľudí očakáva, že toto „preskúmavanie“ ukončí okolo 30tky a postupne začne dosahovať „ciele dospelosti“ – osamostatnenie sa, nájdenie práce a budovanie kariéry, založenie rodiny. Každý, ktoré chce a v takom poradí, aké si zvolí (osobné ciele). ALE. Nežijeme v bubline. Práve naopak, fungujeme v istej societe, ktorá od nás má isté očakávania (ide o tzv. normatívne ciele) . Ak sú v súlade s tými našimi, okej (tomu sa hovorí sebakonkordancia). Ak nie sú, nastáva problém. A sociálne tlaky.

Sociálne tlaky

Pre generáciu našich rodičov a generáciu našich starých rodičov začal dospelý život zväčša po ukončení strednej školy. Práca, byt, svadba, deti, auto, Chorvátsko raz ročne a tak. Možnosti objavovania (v akomkoľvek zmysle) boli dosť obmedzené, a to predovšetkým v dôsledku vtedajšieho politického režimu. Ich životná cesta sa tak zdala byť jednoznačná, až nalinkovaná. Pri prechode do dospelosti ich navyše podporoval štát (finančná podpora pri kúpe bytu, 8-hodinová pracovná doba, čas na rodinu). Naša generácia však žije úplne inak. Študentské roky si predlžujeme na výške, a ani po jej ukončení sa neženieme do svadieb. Mnohí kohabitujú alebo sú single. Príčiny? Možností je veľa (až príliš), tak kde sa náhliť. Postmoderná európska mládež si viac užíva hedonizmus, konzum a sebarealizáciu. To znamená, že mnohí si chcú najprv užiť, pocestovať, či rozvíjať kariéru a zabezpečiť sa a až potom prichádza na rad založenie rodiny. Priemerný vek vstupu do manželstva a vek prvorodičiek stúpa a v súčasnosti sa pohybuje niekde okolo spomínanej magickej tridsiatky. V porovnaní s rodičmi alebo starými rodičmi to je rozdiel plus mínus dekády (kto má rád štatistiky, môžete si preštudovať toto). A potom sa čudujme, že prichádzajú vety „ja v tvojom veku  …“ (doplňte si podľa seba).

Tlaky z okolia sa zosilňujú najmä od 25tky vyššie, kedy sa očakáva, že človek funguje (alebo v dohľadnej dobe bude fungovať) samostatne, má prácu, trvalého partnera a v dohľadnej dobe bude aj svadba a deti. Proste žije usporiadaný život podľa šablóny. Ak to tak nie je, prúser. Prichádzajú úvahy a obavy rodičov nad osudom ich dieťaťa, krivé pohľady rodiny a známych a OTÁZKY! : „A kedy si už nájde poriadnu prácu? Ostane sám/a navždy? Kedy už budú mať svadbu, veď sú spolu tak dlho? Kedy už budú vnúčatá, veď od svadby prešiel rok! A kedy bude druhé? A tretie?“. (ďalší dobrý song).

To ako sa človek vysporiada s hľadaním svojej identity, závisí aj od toho ako pristupuje k zvládaniu problémov. Vo všeobecnosti sú ľudia, ktorí hneď hľadajú riešenie a neboja sa pomôcť si podporou z okolia. A sú takí, ktorí sa tvária, že problém neexistuje alebo unikajú do svojich fantázii. Pokojne tipujte, kto týmto obdobím prejde jednoduchšie.

Každopádne, tieto neželané sociálne tlaky, môžu obom skupinám spôsobovať (a aj spôsobujú) stres, úzkosti a niekedy aj depresiu (lebo veď sú sklamaním pre svoje okolie). Mimochodom, ľudia vo veku od 20-29 patria k najúzkostnejšej populácii. Extrémnym príkladom sú tzv. japonskí hikikomori – mladí ľudia, ktorí sa stiahli zo spoločnosti do vlastného sveta (resp. bytu), s cieľom vyhnúť sa zlyhaniu z dosahovania cieľov týkajúcich sa dospelého života. No a to ústi aj k veľkému počtu samovrážd mladých ľudí v tejto krajine.

Ak človek nemá vyriešenú svoju identitu a hodnoty, vplyvom očakávaní okolia môže neraz skončiť v nejakej frustrujúcej práci, ktorú ani nechcel, v nefunkčnom vzťahu zo strachu, že už si nikoho iného nenájde alebo s dieťaťom, na ktoré ešte nie je pripravený. A títo ľudia sa nevyznačujú bohvieakou životnou spokojnosťou.

Čo by mohlo pomôcť? Ak by sa staršia generácia snažila o čosi viac pochopiť tú dnešnú a nesťažovala by im obdobie prechodu do dospelosti a zvládnutie všetkých výziev (ktoré sú možno ešte o čosi náročnejšie v tomto globálnom, neistom, uponáhľanom, po výkone bažiacom svete) zbytočnými tlakmi a obavami. Mladí ľudia by tak mohli bez stresu spoznávať samých seba a stať sa dospelákom v správnom čase, na správnom mieste a so správnym človekom.


Zdroje:
-Veronika Zibrinyiová. Ťažkosti v tranzícii do dospelosti v kontexte na cieľ orientovaného správania [Dizertačná práca]. Košice, 2016

https://www.komposyt.sk/pre-odbornikov/psychologicka-cinnost/preview-file/3_cesta-2-175.pdf

-Branislav Šprocha, Juraj Majo. Storočie populačného vývoja Slovenska I.: demografické procesy. Bratislava, 2016.

Zuzana Kožárová
Volám sa Zus a v súčasnosti som doktorandkou Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Mojou najväčšou vášňou je psychológia. Tesne po písaní. Ešte počas výšky som sa rozhodla pretlak zaujímavých informácií vyriešiť založením blogu, ktorým sa snažím popularizovať psychológiu a jednoduchým jazykom približovať užitočné poznatky z psychológie. Viac o mne zistíte na LinkedIn-e.
Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto:

Comments are closed.