Ako sa sebapreceňujeme…

Prácu som úspešne dopísala a odovzdala, tak ať už se deje co se má (dúfam, že ju prečíta viac ako 5 ľudí 😀 som na ňu pyšná ..ale o tom v inom blogu).  Ja idem opäť žiť, tak ako to robia ľudia, ktorí nerobia vedu…to znamená, že okrem iného sa opäť vrhnem na písanie blogov. Doteraz mi totiž na ne neostávala energia (a ani čas). Ešte pred Eurovoľbami som sa rozvášňovala nad niektorými kandidátmi a sľúbila som blog o tom, že niektorí sa ozaj nechutne preceňujú…Pokiaľ to nemá dosah na mňa, je mi to v zásade jedno, ale pokiaľ ide o ľudí vo verejných funkciách… neviem sa s tým zmieriť !


Akože, buďme k sebe úprimní, skoro všetci máme tendenciu preceňovať sa. Viete, v tom zmysle, že sme morálnejší ako iní, že sme vtipnejší, že sme atraktívnejší…

Čo to vlastne preceňovanie je? Veľmi jednoducho – keď si niekto myslí, že je v niečom lepší ako je to naozaj.

  • Môže ísť o výkon, kedy si človek myslí, že nejakú úlohu zvládne lepšie ako to potom v realite naozaj je
  • Alebo keď si myslí, že v porovnaní s ostatnými niečo zvláda lepšie. Typické je to napríklad v šoférovaní, kedy si vychádzajúc z notoricky známej štúdie drvivá väčšina vodičov myslí, že v porovnaní s ostatnými jazdí nadpriemerne dobre (ja patrím k tej menšine čo si to nemyslí :D)
  • No a do tretice sa môže človek preceňovať v tom, nakoľko dobrými a relevantnými informáciami disponuje

Na jednej strane nemusí byť sebapreceňovanie márne. Tí, ktorí to robia, sú potom kúštik viac trúfalejší, odvážnejší, viac riskujú a v konečnom dôsledku im to môže priniesť väčší úspech. Problém je, ak sa to deje vo väčšej miere, než je zdravé. To potom vedie k zlým záverom, nerealistickým očakávaniam a ľahkomyseľným rozhodnutiam. Napr. že zlatokopka s ledžendery výrokom „Radšej šťastná v mercedese, ako veselá v autobuse.“ (hodnotová orientácia ukážková) má kandidovať do EÚ parlamentu, lebo do EÚ parlamentu prinesie viac rozumu (:DD ešte stále mi to príde veľmi zábavné). Ale dobre, treba oceniť, že sa snaží v prospech rodín (možno by to ale niekto robil o dosť efektívnejšie). Všeobecne mám znepokojujúci pocit, že v parlamente sa toto volebné obdobie koncentruje množstvo neuveriteľne nekompetentných osôb. Neprestávam sa čudovať čo tam robí moderátorka (aspoň že televíznych novín), kapitán, náckovia alebo Ľuboš Bé.  

Tu však treba podotknúť, že niektoré existencie v súčasnosti pôsobiace v parlamente tam dostal pospolitý ľud svojou ozaj fundovanou voľbou. No čo, divíte sa? Kandidáti hovoria to, čo chce človek počuť a ľudia volia bez toho , aby mali dostatok  alebo vôbec nejaké (relevantné!) informácie. To je to tretie najčastejšie preceňovanie, ktoré som spomínala vyššie. Ono to do istej miery súvisí so schopnosťou sebareflexie. Čím menej sebareflexie, tým viac preceňovania (škoda, že sebareflexiu neučia). Čítala som skvelý výskum – experiment, kedy sa vedci snažili zistiť, nakoľko sa ľudia preceňujú v tom, ako dobre rozumejú politike. Predpoklad bol, že ľudia si myslia, že jej rozumejú lepšie ako je to v skutočnosti. To sa aj potvrdilo. Totiž, ak mali na stupnici posúdiť nakoľko SI MYSLIA, že jej rozumejú, hodnotili sa vysoko. Ak však mali konkrétne veci vysvetliť, nastal problém. Pozitívne je, že to ich prinútilo k spomínanej sebareflexii a ich sebahodnotenie (a teda sebapreceňovanie) sa znížilo. Blbé je, že ak človek nedostane spätnú väzbu alebo jednoduchú otázku typu: „Tak mi povedz ako to teda funguje?“, podobne ako účastníci experimentu, nevie, že tomu (niečomu) nerozumie. Možno ste zachytili štúdiu o tom, koľko ľudí nevie vysvetliť ani princíp fungovania toalety. A  nikdy by sa o tom nedozvedeli, ak by sa ich na to niekto neopýtal.

Keď tak nad tým premýšľam, ani tá otázka a podnecovanie sebareflexie nemusí vždy pomôcť. Ľudia si dokážu veľmi účinne hľadať argumenty, ktorými potvrdzujú svoje názory a ignorovať tie, ktoré ich vyvracajú (confirmation bias). V debatách sú iracionálni, tvrdohlaví a nepočúvajú. Napríklad mnoho moslimov, ktorým bolo prezentovaných viacero dôkazov viny bina Ládina v teroristických útokoch, vrátane audionahrávky priznania, reagovali popieraním dôkazov a ich pravosti a naďalej tvrdili, že Bin Ládin je nevinný. Miesto toho, aby zvážili fakty, radšej produkovali všelijaké vysvetlenia toho, prečo to tak nie je. Možno aj to je dôvod, prečo stále veľká časť volí SMER, napriek ich kauzám, škandálom, pochybným prepojeniam a arogancii (a neverím, že tu ide o neinformovanosť).

Veľmi ma oslovila veta:

„Individuals have preferences over beliefs rather than being pure truth-seekers.“

(Feigenbaum, Levy, 1996)


Aby sme sa ale vrátili ku koreňu veci. Sebapreceňovanie súvisí aj s výškou inteligencie. Už viackrát som na blogu spomínala Dunning Krugerov efekt –najviac sa nadhodnocujú tí najhlúpejší. V oblasti gramatiky, humoru či výšky IQ (za ideálny príklad by sa dal považovať p. Blaha). Naopak inteligentnejší majú tendenciu podhodnocovať sa (lebo veď vedia koľko toho nevedia). Mám dojem, že sa to zintenzívňuje touto dobou všadedostupných informácií, ktoré robia z ľudí odborníkov na všetko. Niekto si prečíta knihu od Freuda, pôjde na dvojdňový kurz a je terapeut …alebo modernejšie kouč (i keď veľa koučov nemá ani ten dvojdňový kurz :D). Niekto si vypočuje podcast o stravovaní a na druhý deň radí čo má kto (ne)jesť. Niekto si pustí online kurz Google garáž a už je odborníkom v marketingu. Niekto sa (omylom) dostane do parlamentu a myslí, si, že môže všetko. Aj sfalšiť rigorózku. A napriek tomu, že sa mu vysmeje celé Slovensko, kopčenie potvrdí komisia a väčšina akademickej obce ho žiada (až prosí) o kus sebareflexie a odchod, nakoniec je vo svojom svete on obeť a cíti sa ukrivdene. Toto už je (..ja neviem čo to je :D). Škoda, že ho nemôžu vedci skúmať …  

Viem, že ľudia často postrádajú  sebareflexiu a niektorí trpia akútnym nevyliečiteľným Dunning – Krugerovym efektom, ale prečo by sme mali na to doplácať my? Internetom sa svojho času šírila taká tá motivačnosrdcervúcasilná myšlienka, že:  „Problém, je že kým múdri ľudia sú plní pochybností, hlúpi sú plní sebavedomia.“  Je mi z toho smutno.


Sebapreceňovaniu zdar!

Zuzana Kožárová
Volám sa Zus a v súčasnosti som doktorandkou Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Mojou najväčšou vášňou je psychológia. Tesne po písaní. Ešte počas výšky som sa rozhodla pretlak zaujímavých informácií vyriešiť založením blogu, ktorým sa snažím popularizovať psychológiu a jednoduchým jazykom približovať užitočné poznatky z psychológie. Viac o mne zistíte na LinkedIn-e.
Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto:

Comments are closed.