PSYCHOBLÓGIA

Ako som robila bakalárske štátnice (…alebo aké to je, keď ťa prefacká sám život, hneď dvakrát).

 

Ročník tretí – časť II.

Ako sa tak blížil koniec bakalárskej časti štúdia, v hlave nám (mne a niektorým mojim spolužiačko-kamarátkam) znela otázka: včul a co dál, kudykam? Ostať na úpéješke alebo sa niekam relokovať. Jedného dňa sme spoločne usadli k stolu, aby sme dospeli k rozhodnutiu, že je čas skúsiť šťastie inde.  A v štúdiu pokračovať v Česku (vyššia úroveň a kvalita štúdia psychológie, iný inovatívnejší prístup).

Termín prijímačiek na Masarykovu univerzitu v Brne bol nejakou absurdnou zhodou okolností totožný s dňom našich štátnic (1. zlé znamenie). Tie (našťastie) prebiehali dva dni, tak sme sa s vedením katedry dohodli, že odštátnicujeme v deň druhý. Síce to vyžadovalo vysokú schopnosť tajm manažmentu, to však pre nás pochopiteľne nebol problém. V preddeň štátnic (bolo to niečo po polnoci) sme s mojou milovanou Sončou nastúpili na vlak a šupovali si to Brna, kde sa v doobedňajších hodinách mali prijímačky uskutočniť. Vlakové spojenia a prestupy sme mali do poslednej sekundy naplánované. V mierne krkolomných pozíciách (aké cestovanie vlakom občas vyžaduje) sme si spokojne podriemkavali, kým som z toho ľahkého spánku neprecitla v podozrení, že niečo nie je v poriadku (volajte to intuícia). Oný nepríjemný pocit znásobil čulý ruch v uličke, spôsobený hlasným dopytovaním sa cestujúcich na aktuálne dianie. Ústnym podaním do nášho kupé prenikla najčerstvejšia informácia od vlakvedúceho: niekto sa rozhodol ukončiť život skokom pod vlak. Ak ste niečo odbobné zažili, viete, že to spravidla spôsobí niekoľkohodinové meškanie vlaku (2.zlé znamenie). To mierne skomplikovalo náš cestovný plán, zahŕňajúci raňajší prestup na vlak do Brna. Časovú rezervu sme mali. Ako sme zistili, nedostatočnú. Nastal čas na záložný plán. Presun iným vlakom. Ten však meškal (3.zlé znamenie). Po tom, čo sme konečne nastúpili, o pár minút zastal. Kvôli výluke na koľaji (4.zlé znamenie). I v tejto nadmieru bezútešnej situácii sa objavil pozitívny moment. Spoznali sme veľmi milého mladého muža smerujúceho do Brna (ktorý nám neskôr pomohol s orientáciou v meste) a dve slečny, ktorých zúfalosť v očiach prezrádzala, že sa ocitli v podobnej situácii, ako my dve. Tak sme sa teda svorne dali do reči, miestami nadávali a miestami sa smiali nad vývojom udalostí. Do poslednej chvíle sme však verili, že to stíhame. Nestihli sme. Prišli sme cca 15 minút po. „Nic se nedá delat“ znelo z úst profesora. Nepomohla ani znalosť techník persuázie, ani urputné vyjednávanie, ani použitie všakovakých argumentov, ani štyri páry psích očí. PROSTO NIČ. Bol neoblomný. To bola chvíľa, kedy sme sklopili zrak a odpochodovali na stanicu (keďže nás na druhý deň čakali štátnice a uznajte, bolo by nanajvýš nepríjemné nestihnúť aj tie). Tam sme do seba -na prekvapenie a zároveň veľké pobavenie čašníka- hodili dvojitý fernet (bolo asi 10 hodín ráno). „Nech je tá cesta domov príjemnejšia“, hovorili sme si. Samozrejme, ani tá nemohla prebehnúť hladko. Zastihla nás temná bouře, vietor, niečo medzi ďažďom a ľadovcom. No proste! Opäť sme pár desiatok minút stáli tesne za Blavou. Kvôli výluke na koľaji. To bol moment, kedy som ja rezignovala a Sonča oproti vytiahla študijné materiály s poznámkami. Bolo poobedie. Ako inak, s meškaním sme dorazili uprostred hlbokej noci. Pamätám si už len sarkastické poznámky brata a odpadnutie do postele.

Svitlo ráno. Na programe štátnice. Až podivný pokoj. Vyrazila som. Svoje vedomosti som mala preukázať medzi prvými. Vytiahla som si dva papieriky a spokojne si sadla na miesto. Dopísala som prípravu na prvú otázku a pri druhej zistila, že odpoveď viem zhrnúť dvomi vetami. Max tromi. Ak budem kreatívna. Bola to totiž časť jedného okruhu a ja som nepredpokladala, že by sa mohla ocitnúť na stole samostatne. Moja chyba. Nastal čas improvizácie. Začala som zoširoka a moju nevedomosť skrývala za prúd s otázkou (ne)súvisiacich informácií (hlavne nech rozprávam). V hlave som si dala bod za odvahu a relatívne spokojná som vypochodovala z dverí. Až kým som sa nimi druhý raz nevrátila na vyhodnotenie, kedy moje senzorické aparáty zachytili a dekódovali informáciu : „Kožárová – A, B a FX. Vidíme sa v auguste.“ Plus dodatok jedného člena komisie „dúfam, že si nemala plány na leto.“ Vtedy som teóriu piatich fáz (pozri v predošlom príspevku) zažila na vlastnej koži. Počiatočné „čoooooo, to bude omyl, to nieje možné!“ (1.fáza popretia), vystriedalo „prečo ma nemohli nechať prejsť, zákeráci!“ (2.fáza hnevu). Následne prišla  3.fáza vyjednávania: „ale veď mi dali A a B , to znamená, že nie som hlúpa, veď som tam aj niečo povedala, pôjdem s nimi hodiť reč!“ Svoj trochu impulzívny nápad som prehodnotila, klesla na stoličku a za prítomnosti zmätených, spýtavých i ľútostivých pohľadov spolužiačiek, ktoré ma obkolesili v snahe utešiť ma, oddávala som sa hlbokému smútku (4. fáza depresie). Po príchode domov som za mohutného výkriku z úst šmarila o stenu nejaký predmet (opäť 2. fáza hnevu), vyrevala sa (4.fáza depresie), až prišla úľava a následne 5. fáza zmierenia sa so situáciou. Terapeutické účinky ventilácie nahromadených emócii (tuším sa to volá abreakcia? alebo katarzia?) potvrdené. Paradoxom je, že som všetkých naokolo presviedčala, ako všetko dobre dopadne a určite nebudú vyhadzovať z bakalárskych. Hold vyhadzovali.

Za dva dni som tak od života inkasovala dve poriadne facky. Istú formu upokojenia a prevencie pred absolútnym zrútením sa, mi poskytovalo poznanie, že všetko sa deje z istých príčin. Každá (ne)milá situácia so sebou prináša novú skúsenosť (a prostredníctvom nich rastieme… osobnostne) a aspekt poučenia sa. Uveďme si príklad (alebo aj tri) : vždy chodiť s dostatočným časovým predstihom, predpokladať i nepredpokladateľné alebo nebyť príliš suverénna.

V auguste som bakalára úspešne urobila, pár dní na to i prijímačky na magistra (ešteže niekoho napadlo rozdeliť štúdium psychológie na bakalársky a magisterský stupeň, bez učenia by som sa asi celé leto nudila),užila si dvojmesačné študentské zľavy (ktorí ostatní nemali) a pokračovala, akoby nic, vo štvrtom roku štúdia. A ten stál za to! Dočítania nabudúce.    

…s bakalárskym diplomom

Štúdiu psychológie zdar!

 

Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto: