Ako som študovala psychológiu (…alebo čo mi dala výška). Časť II.

Ročník druhý.

Po úvodnom rozbehu a nahliadnutí do sveta psychológie, som s veľkými očakávaniami vstupovala do ročníka druhého.

Psychológia je veda o správaní a prežívaní. Ľudí. My sme však začali zľahka a najskôr rozoberali (ale prevažne pozorovali) správanie zvierat. Asi podľa tézy od jednoduchšieho k zložitejšiemu (keďže sme sa my ľudia skromne titulovali ako najinteligentnejšie stvorenia a v hierarchii všetkého živého sa bez hanby picli na samý vrchol). Dialo sa tak na predmete zvanom Etológia. Pamätám sa, že na prvú prednášku sme si odskočili z festivalu (asi Cassofest alebo Tukefest alebo nejaký iný študentsko-univerzitný fest, na ktorom každý boží rok vystupujú tí istí interpreti… príjemnou zmenou však bol Mojsej a jeho hitofka „pijem fernet cez internet“, ktorú odohral pre istotu trikrát) v jemnom opojení spôsobenom koštovaním viacpercentnej tekutiny. Ocitli sme sa na pôde prírodovedeckej fakulty, kde nám boli okrem prednášok premietané veľmi zaujímavé dokumenty o tom, ako to chodí vo zvieracom svete. Možno by ste ani neverili, ale je to tam častokrát omnoho organizovanejšie, logickejšie a zmysluplnejšie, ako vo svete ľudskom. Ostal vo mne silný dojem, že príroda je jeden dokonale fungujúci systém, kde všetko má svoje miesto, čas, význam a pravidlá. Dojem na mňa urobil i priebeh zápočtu či samotnej skúšky. Rada spomínam na priebežný test písaný na parapetnej doske (došli stoly) alebo na záverečnú skúšku v kabinete vyučujúceho – odborníka na hady a plazy. Niekoľko exemplárov týchto pôvabných živočíchov dotváralo v onom kabinete vskutku príjemnú odľahčenú atmosféru (kvety sú too mainstream).


Na to, aby sme mohli v budúcnosti rozoberať osobnosť človeka, sme si museli zadefinovať, čo to tá osobnosť vlastne je. Na to nám dokonale poslúžil predmet Psychológia osobnosti, ktorý sa medzi študentmi radí k tým menej obľúbeným. Prečo? Pretože psychológov, ktorí sa pojem osobnosť pokúšali zadefinovať bolo pomerne dosť. Každý z nich sa snažil o jedinečnú dokonalú definíciu, až sa ich trochu nakopilo a jeden už nevedel, ktorá je tá „d best“. Preto sme sa učili všetky. Dáva zmysel, nie? Kto by si mal záujem prečítať, v akých rôznych zneniach a obmenách a s použitím rovnakých, ale predsa iných slov sa dá osobnosť popísať , vrelo odporúčam túto knihu. Na skrátenie nudných večerov.


Predmet Vývinová psychológia nám mala priblížiť celý proces vývinu človeka (telesného i psychického), od jeho počatia – oplodnenie vajíčka spermiou až po smrť (to znamená, že sme sa učili ako mimčo v brušku rastie, čo a kedy v mimču rastie, a keď to dorastie, že vyjde von do tohto zlého krutého sveta, aby rástol ďalej, až kým nenarastie úplne a začne sa diať opak rastu- starnutie). Popritom sme mali predmet s názvom poruchy detského vývinu, z ktorého pomerne jasne vyplýva obsah hodín. Áno, postupne sme prebrali všetky možné i nemožné poruchy, ktoré sa u detí môžu a nemusia vyskytovať. Vyučujúca nás na úvodnej hodine milo upozornila, že ak je niektorá z nás v očakávaní, asi by sa tohto predmetu zúčastniť nemala. Dôvod? Pretože sa dozvie, čo sa ani dozvedieť nechce. Ach tá sladká nevedomosť. Znalosti z týchto predmetov vás chtiac – nechtiac prinútia sledovať detí v okolí a posudzovať ich správny vývin: to, či už tomu ktorému dieťaťu vymizol úchopový reflex, či mu nezapadá hlavička, či už rozpráva (primerane veku), či už kreslí hlavonožcov, či už sa vyvíja jeho vlastné self, či má normálne sociálne vzťahy a interakcie, či nie je v moratóriu, či …tých by mohlo byť nespočetne veľa. Je možné, že sa táto aktivita prehupne do nového levelu a prichytíte sa pri tom, ako už teraz ľutujete svojho budúceho potomka, z ktorého si urobíte predmet vášho výskumu a od prvej chvíle budete úzkostlivo pozorovať, či sa jeho vývin zhoduje s tým ideálnym, popísaným v knihe Vývinová psychológia. 


Ďalšou oblasťou, ktorej sme sa venovali, bola Sociológia a Sociálna psychológia. Predmetom záujmu boli najmä témy súvisiace so životom človeka v spoločnosti, pretože veď sme tvory spoločenské. Odprednášaného toho bolo dosť. Napríklad o tom, že našu identitu do veľkej miery ovplyvňuje prostredie a kultúra, v ktorej vyrastáme, že je nám prirodzené združovať sa a žiť v skupinách, že sme dosť konformní – často sa prispôsobujeme názoru skupiny (aby z nás neboli outsideri), čiže sme i dosť ovplyvniteľní, že ľahko prepadáme stereotypom a predsudkom, od ktorých je už len krôčik k diskriminácii, že radi súdime podľa prvého dojmu, pretože to je rýchlejšie a jednoduchšie, ako premýšľanie (to som sa sčasti odnaučila) alebo že v dave sa chováme ako stádo zvierat, lebo našu vlastnú identitu nahradí identita skupinová. Okrem toho sme vypracovávali niekoľkostranové seminárky a naše zistenia sme následne prezentovali pred ostatnými spolužiakmi (táto určite nie stresujúca činnosť nás sprevádzala až do piateho ročníka, preto sme v nej myslím dostatočne zbehlí).


Okrem týchto viacmenej teoretických predmetov, nám bolo umožnené zažiť sociálno-psychologický výcvik, čo je výučba zážitková, sebaskúsenostná. Dva dni sme trávili spolu so skupinou spolužiakov sedením v kruhu a zúčastňovaním sa najrôznejších aktivít. Niektoré vyžadovali slušnú dávku sebareflexie (napríklad zanalyzovať zväzok svojich kľúčov v zmysle: prečo máš toľko kľúčov, koľko máš, prečo máš kľúče ktoré nepoužívaš, prečo máš na kľúčoch prívesky, ktoré máš, a prečo tam nemáš tie, ktoré máš v šuflíku a prečo prečo prečo), niektoré zas kresebné schopnosti (každému zo skupiny sme mali dokresliť na jeho áštyrku niečo, čo ho vystihuje alebo je preňho typické, až z toho vznikla celkom vtipná karikatúra vašej osobnosti a toho, ako vás iní vnímajú) a iné zas kolektívneho ducha (alebo ako som robila baču, ktorý mal naviesť svoje nevidiace ovečky – spolužiakov do košiara pomocou vopred dohodnutých zvukov). Pridanou hodnotou výcviku bolo spoznávanie seba sa, seba sa z pohľadu iných, iných z nášho pohľadu a z ich pohľadu a áno, ešte utužovanie kolektívu.


Opäť zas raz sme zavítali na lekársku fakultu, aby sme sa čo – to priučili o neurofyziológii človeka. Na tieto hodiny som sa obzvlášť tešila, pretože cvičenia boli z veľkej časti praktické. Z toho čo si spomínam, sme sa učili niečo o moči, o krvi, brali sme si krv (dokonca došlo k odpadnutiu.. áno bol to chlap.. jediný medzi nami ženami), zisťovali krvnú skupinu (nezistila som), merali si tlak a také tie podobné činnosti, ktoré spadajú medzi základné vyšetrenia. Škoda , že si nepamätám viac! Iba všetky tie zastarané prístroje a pomôcky z čias dávnych a ešte dávnejších. A že v tom laboratóriu bola zima, veľká zima. Lebo tá budova si taktiež už niečo pamätá.


Vyvrcholením týchto dvoch semestrov mala byť prezentácia ročníkového projektu (na ktorom sme ani omylom nepracovali rok :D). Rozhodne to bola celkom dobrá predpríprava na písanie bakalárskej práce. Ak by niekoho zaujímalo, čo som vyprodukovala, nech sa páči, ako pre vás tu. Reč tela bola vždy mojou srdcovkou, v tomto prípade šlo o identifikáciu výrazov tváre pri špecifických emóciách.


Napriek tomu, že som popri škole pracovala a ten rok si pamätám ako rok pendlovania medzi prácou a školou, školou a prácou, školou a školou (jedna v meste, druhá pri Luníku devať) a kamarátmi a rodinou, stíhala som si pomerne úspešne plniť školské, pracovné i domáce povinnosti (starší brat mladšej sestry býva spravidla oslobodený od domácich prác). Neprišla som dokonca ani o spoločenský život. Mierna vyťaženosť sa však podpísala na mojom prospechu, pretože som započala etapu s názvom „zbíram céčka“ (väčšina skúšok končila známkou C), napriek tomu by som nemenila. Spokojná, tešila som sa na tretí rok štúdia, ktorý mal byť ukončený získaním titulu bakalár. O tom však nabudúce.

Štúdiu psychológie zdar!

P.S – vyhlasujem súťaž o nájdenie gramatickej chyby. Kto tak učiní ako prvý a nájde ich najviac, získa možnosť prednostného čítania budúcich príspevkov a ich gramatickej korekcie. Kontakt na mňa máte , že?   😀

Zuzana Kožárová
Volám sa Zus a v súčasnosti som doktorandkou Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Mojou najväčšou vášňou je psychológia. Tesne po písaní. Ešte počas výšky som sa rozhodla pretlak zaujímavých informácií vyriešiť založením blogu, ktorým sa snažím popularizovať psychológiu a jednoduchým jazykom približovať užitočné poznatky z psychológie.
Viac o mne zistíte na LinkedIn-e.
Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto:

Comments are closed.