Ako som študovala psychológiu (…alebo čo mi dala výška). Časť III.

Ročník tretí, časť 1.

Ak som sa prvý rok ponosovala: „bóóóže, veď tá škola nie je vôbec tak náročná, ako hovorili“ (v ten osudný deň na DniOtvorenýchDverí FF UPJŠ – Katedry psychológie), druhý rok si hovorila: „bóóóže, ako nie je toho málo, ale zas, nie je to nezvládnuteľné“, tak tretí rok mala stúpajúca obtiažnosť štúdia psykolodžie vyvrcholiť a explodovať mi do tváre. Ani nie tak pre náročnosť učiva, ako pre náročnosť časovú. Samozrejme, svoju rolu zohral fakt, že som sa nechcela vzdať príjmu, ktorý vďaka mojim supermegaskvelým sporiacim schopnostiam pokrýval mesačné výdaje na život priemernej študentky. A tak kolobeh škola, práca, školské povinnosti doma (nekonečné písanie zadaní, seminárnych prác, bakalárky plus príprava na zápočty), domáce povinnosti doma a to všetko občas prerušené spánkom, pokračoval. (Kíp bizy Sjuzi.)

(Varovanie: nasledujúci text má jemne ironický podtón, v žiadnom prípade však nie je mojím zámerom degradovať štúdium psychológie !!!)

 

Na predmety Vývinová psychológiaPoruchy detského vývinu z druhého (ček predošlý príspevok = ten pod týmto) plynule naviazal predmet Týrané deti. Počúvať semester o tom, akých všakovakých ohavností sú rodičia schopní, to by dalo zabrať každému. Okrem účasti na týchto ultradepresívnych prednáškach a seminároch, sme mali povinne navštíviť detský domov. To aby sme prišli do kontaktu s detvákmi, ktoré to nemajú na ružiach ustlané. Keďže sme mali známosť o proporčnom zastúpení rómskej menšiny (väčšiny) v domovoch, obzvlášť na východnom Slovensku, tento nápad v nás nevzbudil nadšenie. Nemali sme však na výber, tak sme sa jedného dňa vybrali do dzedzinky Nižná Myšla a zaklopali na dvere rodinného domu. Podľa očakávania hoobývalo prevažne rómske osadenstvo v počte… viac ako desať, a t od prvákov až po stredoškolákov. Teta vychovávateľka (a niečo ako náhradná mama pre všetky prítomné deti) nám vyrozprávala príbeh o skupine súrodencov – rómčat, ktoré boli do domova umiestnení po tom, čo ich opustila mama a stará mama ich výchovu prosto nezvládala. Prijali ich v katastrofálnom stave- špinavé, zapáchajúce, bez základných hygienických návykov (po vyzvaní na umytie rúk použili záchod) a bez znalosti slovenského jazyka (ak sa nedorozumievali citoslovcami, tak používali vskutku ľubozvučnú kombináciu rómštiny a maďarčiny).Vychovávateľky dokázali v priebehu pár rokov nemožné a pretvorili ich na bytosti schopné komunikovať v slovenčine, dodržiavať stanovené pravidlá spísané na A3 a vycapené na nástenke v dome a učiť sa (i keď nie najlepšie, ale predsa). Môj dovtedy radikálny názor na túto menšinu sa pod vplyvom udalostí pozmenil. Uvedomila som si, aké je dôležité, KTO vás vychováva (a rodičov si bohužiaľ v nebíčku nevyberáme), či koľko pozornosti a starostlivosti vám venuje (a či vôbec). A tiež v akom prostredí vyrastáte (ani miesto, kde strávime detstvo si v nebíčku nevyberáme..kebyže áno, žiadne by si dobrovoľne nezvolilo osadu). Samozrejme, genetika nepustí, ale výchovou sa toho dá zmáknuť dosť veľa. Ženy i muži – vychovávatelia majú môj neskutočný obdiv. Je to práca, ktorú by väčšina nezvládla bez trvalej psychickej ujmy a rozhodne by mala byť podstatne viac ocenená (nemyslím len finančne).


S deťmi súvisel i predmet Pedagogická psychológia. Na tú si veľmi nespomínam, čiže nie je veľmi o čom.

 


Ako budúci psychológovia sme dostali za úlohu navštíviť a vyspovedať klinického psychológa (samé návštevy). Ten nám mal priblížiť, o čom tá práca vlastne je (a zničiť všetky ideály a mylné presvedčenia, ktoré sme v súvislosti s výkonom tejto profesie mali). Na tvrdú realitu som nebola pripravená. Zistila som, že aj v 21. storočí môžete robiť psychológa a nevlastniť počítač. Klasika v podobe písacieho stroja postačí. I vysedená váľanda (takú, ktorú ste pravdepodobne mali v „deckej“) i kuchynka nenápadne skrytá za vertikálne žalúzie. Využitie priestoru – 100%. Aby som nikomu nekrivdila, u iného pána psychológa to bolo o niečom úplne inom (ten mal aj Hifi-vežu).

 


Tak, ako človek potrebuje okamžitý zásah lekára v prípade fyzického zranenia, rovnako tak existujú životné momenty, ktoré nás zastihnú nepripravených a ich vplyv na psychické prežívanie človeka je výrazne negatívny. Vtedy je mieste zásah odborníka – psychológa, ktorý poskytne tzv. „prvú psychologickú pomoc“ (neviem, či tento termín existuje, ale keďže som ho práve použila, tak už áno).  Ide o krízové situácie, akými sú napríklad hromadné nešťastia typu: zemetrasenie, povodne, či obe dokopy -na Slovensku pomerne bežné- tsunami, strata zamestnania, strata blízkeho človeka či iné tragické udalosti. Z hodín Krízovej intervencie (ofišl názov predmetu) mi rezonuje najmä 5 fáz, ktorými zvyčajne ľudia v týchto obzvlášť náročných momentoch prechádzajú (a že vraj to nemusí byť zákonite v tomto poradí)

  • Popretie – ide o odmietanie reality, napr. „neverím“, „Nie, to tak nie je.“, „To nie je pravda, ty sa mýliš.“, „Určite ide o omyl.“ a podobne 
  •  Hnev – smeruje zväčša na okolie, niekedy paradoxne na ľudí, ktorí sa snažia pomôcť, podporený je pocitom nespravodlivosti a kladením si otázok: „Prečo sa to stalo práve mne?“ v rôznych obmenách  
  • Vyjednávanie – existuje nádej, že priebeh udalostí sa dá zvrátiť a rôzne úvahy o tom, akými spôsobmi.
  • Depresia- túto fázu charakterizujú smútok , beznádej a rezignácia doplnená o myšlienky typu : „Nič už nemá zmysel.“, „Je dobojované,“ , „Neoplatí sa žiť.“ a podobne
  • Akceptácia /zmierenie – ide prijatie reality, toho, čo sa udialo, niečo v zmysle „Tak to proste malo byť.“, „Stalo sa.“

Ja osobne som všetky vyššie uvedené fázy okúsila na vlastnej koži pri príležitosti bakalárskych štátníc, ale o tom v nasledujúcom príspevku (najlepšia forma vysvetlenia je uvedenie konkrétneho príkladu).

Platí, že dotyčnému / dotyčnej by malo byť umožnené prejsť všetkými fázami. Psychológ  v tomto prípade zastáva viacero úloh: mal by byť sprievodcom celým procesom, ramenom na vyplakanie (jeho rukáv servítkou na vysmrkanie), ale i bútľavou vŕbou, ktorej sa môže klient vyrozprávať.

 


Rovnaký vyučujúci (bohužiaľ) nám prednášal poradenskú psychológiu. Názov môže naznačovať, že sme sa tam priúčali umeniu radenia. Skutočnosť je iná! Psychológ by rady dávať nemal. Akokoľvek šokujúce toto zistenie pre väčšinu z nás (a asi i Vás) bolo, rýchlo sme sa museli vrátiť do reality a cvičiť to, čo psychológ vlastne robí. Počúva. To vyzeralo tak, že sme si posadali do kruhu a prakticky skúšali aktívne načúvať (čiže používať zvuky ahá, ehmm, hm, mhm), viesť rozhovor s klientom (čiže nechať rozprávať klienta),  parafrázovať povedané (čiže povedať to isté, čo povedal klient inými slovami), facilitovať (podporovať) rozprávanie (čiže používať vetu: „Povedzte mi o tom viac.“), pracovať s tichom a s odporom klienta a pod. (čiže sa ho opýtať, prečo je ticho alebo prečo je v odpore). Trénovali sme i relaxáciu (autogénny tréning), dokonca i navodenie pocitu tepla v rukách myšlienkou (mne to veľmi nešlo, keďže trpím syndrómom – okrem iných – studených rúk a nôh). Skvelá bola lekcia asertivity. Išlo o hranú ukážku, pustenú z diktafónu, v ktorej vyučujúci simuloval rozhovor zákazníka s predávajúcim v predajni mäsa, tzv. mäsiarstve. Po tom, čo ho chcela teta predavačka obalamutiť a dať mu o čosi menej mäsa, nebojácne sa jej postavil a asi 4krát použil vetu: „Ja chcem svoje mäso!“ Koniec ukážky. (Samozrejme, nedalo mi nevyskúšať túto taktiku v praxi. Fungovala. Stačí len dokola slušne opakovať svoju požiadavku. Ten druhý spravidla rezignuje a splní, čo si prajete. Ak nesplní, tak to len výnimka potvrdzuje pravidlo).


Ak ste si doteraz s obľubou vypĺňali testy typu: Aké vysoké sebavedomie máte? alebo Trpíte depresiou? uvedené na stránkach každého seriózneho (ehm) magazínu napr. Báječná žena alebo Manworld, asi Vás sklamem. Majú len malú výpovednú hodnotu a ťažko sa dajú považovať za objektívny ukazovateľ vašich schopností či charakterových čŕt. To, a napríklad aj čo všetko stojí za tvorbou ozajstných diagnostických metód, nám bolo priblížené na hodinách Psychometrie (a tvorby diagnostických metód) . Psychodiagnostické metódy sú tie všetkými obľúbené dotazníčky a testy, ktorými sme vás my, študenti psychológie často bombardovali. K našim minivýskumom sme totiž potrebovali objektívne dáta (ktoré sme štatisticky vyhodnocovali..preto tá štatistika), vyvracajúce alebo potvrdzujúce naše hypotézy (napr. že sebaúčinnosť pozitívne koreluje so školským výkonom,… viete, čo myslím, nie?). Samozrejme, i dotazníky/testy majú svoje limity, sú ale minimalizované spôsobom ich tvorby, ktorý má určité zákonitosti a pravidlá (za pomoci štatistického programu sa zisťuje, či test meria naozaj to, čo merať má  a ak áno, ako presne to meria a ak meria, tak či ten test môžeme s ľahkým srdcom použiť na ľubovoľnej populácii a ak áno, tak za akých podmienok atď atď). Vrámci semestrálneho zadania sme v spolupráci so spolužiačkou jeden taký dotazníček vytvorili (a stálo nás to sakra veľa rozmýšľania, ťukania do notbuku, zjedených banánov a vypitej kávy).

 


Ešte by som snáď spomenula písanie mojej bakalárskej práce. Alebo aj nie, asi by vás to nudilo. Podstatné je , že som sa naučila napísať odborný vedecký článok (alebo niečo tomu podobné).  

 

Ako som avizovala vyššie, v nasledujúcom príspevku rozpoviem príbeh s názvom „Ako som (neu)robila bakalárske štátnice.“ Tešte sa, je to story s veľkým eS. 

 

Štúdiu psychológie zdar!

Zuzana Kožárová
Volám sa Zus a v súčasnosti som doktorandkou Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Mojou najväčšou vášňou je psychológia. Tesne po písaní. Ešte počas výšky som sa rozhodla pretlak zaujímavých informácií vyriešiť založením blogu, ktorým sa snažím popularizovať psychológiu a jednoduchým jazykom približovať užitočné poznatky z psychológie.
Viac o mne zistíte na LinkedIn-e.
Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto:

Comments are closed.