PSYCHOBLÓGIA

Ako som študovala psychológiu (…alebo čo mi dala výška). Časť IV.

Ročník štvrtý.

Hodnotím jednoznačne ako najzaujímavejší. A z hľadiska činností najrôznorodejší. Testovali sme seba, testovali sme rómčatá na Luníku devať (áno, bola som tam a prežila), navštívili sme psychiatrické oddelenie (a nie raz), navštívili sme Domov sociálnych služieb v Šemši (našťastie len raz), rozdávali (predávali) sme nezabúdky počas Pochodu za život, rozprávali sa s pracovnými psychológmi, niečo sa priučili z teórie a samozrejme, nemohlo chýbať obľúbené písanie seminárnych prác (pomenej, ale predsa). O týchto a ďalších silných zážitkoch sa rozpíšem v texte nižšie. 

Psychiatria. Vždy ma lákalo nahliadnuť za múry (v tomto prípade za sklá pretreté podivnou farbou… diskrétnosť nadevše) tohto oddelenia. Môj sen sa mal premeniť v skutočnosť vo 4. ročníku, kedy bola výučba predmetu Psychiatria .. niečo dačo niečo.. pre psychológov premiestnená priamo do priestorov psychiatrie v novej nemocnici (to je tá na Terase). Rovnako tak výučba klinickej psychológie. To v praxi znamenalo, že sme si niekoľkokrát do týždňa vyšliapavali schody na 4. resp. 5. poschodie (výťah bol spravidla plný pohnedších obyvateľov, presúvajúcich sa v skupinách na vyššie podlažia, za účelom návštevy iného pohnedšieho obyvateľa), a že sme tam celkovo trávili pomerne veľa času. Ešte viac ako samotní pacienti ma prekvapili vyučujúci – psychiatri (od pacientov sme totiž podivné správanie očakávali, ha-ha). Musím podotknúť, že každý z nich bol veľmi veľmi ale naozaj veľmi svojská osobnosť. V duchu som si ale hovorila, že táto práca by zanechala stopy na každom. Popravde, oni na nás taktiež nehľadeli s nadšením. Psychológ a psychiater by v ideálnom prípade mali tvoriť tím. Dodatočne nám však bolo povedané, že tam panuje istá nerovnosť a psychiatri sa cítia byť väčšími odborníkmi. To je už ale iný príbeh. Pre tých, ktorým nie je známy rozdiel medzi týmito dvoma profesiami tak stručne:

  • Psychológ má vyštudovanú (skúste hádať!) psychológiu (…to nebolo tak ťažké). Psychiater zas medicínu.
  • Psychológ pomáha použitím psychodiagnostických metód špecifikovať poruchu, ktorou pacient trpí. Psychiater na základe výsledkov stanovuje konečnú diagnózu.  
  • Psychológ (keďže nemá vyštudovanú medicínu) nemôže predpisovať a ani nepredpisuje farmaká (v bežnej reči lieky), zatiaľčo psychiater (keďže má vyštudovanú medicínu) ich predpisovať môže. A často tak aj robí.

 

Vyrozprávať, čo všetko som na psychiatrii zažila, to by bolo na viac dlhých, príp. jeden ultradlhý príspevok.V pamäti mi však navždy ostane zápočet, počas ktorého nás pacientka prechádzajúc pomedzi stoly v jedálni (ďalšie netradičné miesto na písanie zápočtu) hladkala po hlave, zatiaľčo v opačnom kúte sa dve iné hádali a častovali sa nadávkami najhrubšieho zrna (a skúste sa sústrediť!) . Alebo ako nás (skupinu dievčat) pán psychiater zamkol na mužskom oddelení a my sme sa mali rozpŕchnuť do izieb pokecať s prítomnými. Alebo ako sme sediac v kruhu spovedali pacientov s najrôznejšími diagnózami (schizofrenikov, depresívnych, bipolárnych a spol.) a i na banálnu otázku „Ako sa voláte?“, ste mohli dostať odpoveď : „Viera, nádej, láska.“ Alebo ako sme zistili, že existuje žena análne znásilnená magnetickým holubom. Alebo že na Terase žijú ľadové medvede. Alebo že otvorený dáždnik v ruke po skoku zo 7. poschodia vás nezachráni a vy zázračne nevzlietnete. A podobne.

 

 


To, či  náhodou netrpíme nejakou poruchou aj my, sme mali možnosť zistiť počas intenzívneho testovania sa na cvičeniach Psychodiagnostiky. Tam sme prichádzali do kontaktu s najrôznejšími osobnostnými a výkonovými dotazníčkami, testami a súbormi testových metód. Že ich je viac než dosť, o tom sme sa mali možnosť presvedčiť pri príprave na skúšku. Vedieť ich názvy, názvy subtestov, to, čo zisťujú, ako sa administrujú, vyhodnocujú a interpretujú , to priatelia nie je žiadny pís of kejk. Síce som trochu nerozumela tomu, na čo je dobré učiť sa to, čo je uvedené v manuáloch (a rovno dvakrát – na skúšku a na štátnice), ale hádam to vedia kompetentní. Veď niekto sa možno tiež učí manuály všetkých spotrebičov (keby ich raz náhodou používal). Tiež som nerozumela tomu, ako vám v troch rôznych inteligenčných testoch môže vyjsť trikrát iné IQ (asi bude chyba vo mne).

 


Ďalším nezabudnuteľným zážitkom, ktorý mi škola pripravila, bola návšteva Luníka 9. S miernymi obavami, kaserom v kabelke, šampónom proti všiam v igelitke, vyzbrojená diagnostickými testami, zamierila som za účelom testovania detí na toto bájne, legendami opradené „sídlisko“ (lepšie povedané, jeho pozostatky). Podľa pokynu sme sa premiestňovali zásadne v skupinách. Do nosa mi prvom momente udrel štipľavý smradík (kombinácia odpadkov, dymu a človečiny), do očí (okrem všadeprítomného bordelu) podivuhodný pokoj. Aspoň som mohla znížiť obozretnosť a kochať sa okolím. Moje kroky smerovali k najlepšie vyzerajúcej budove široko- ďaleko. K miestnej základnej škole. Samotné testovanie prebiehalo veľmi pokojne. Dokonca som si to (po dôkladnej vizuálnej kontrole vlasového porastu miestnej dievčiny – našej vyšetrovanej- z dôvodu vylúčenia prítomnosti neželaného živočístva) mierne užívala. Takisto niektoré jej odpovede. Na otázku (z testu) „čo urobí ak uvidí, že niekto bije malého chlapca“, odpovedala že: „ho zbije tiež“ . Na otázku „prečo zhasíname svetlo?“ odpovedala: „aby nás nevideli elektrikári alebo policajti“. Originálne nie? 😀

 


Podnikli sme i menšiu exkurziu do Domova sociálnych služieb, za účelom vidieť a pochopiť, čo sa tam robí, ako a prečo sa to robí a hlavne, s kým sa tam robí. Jeden taký domov nájdete v dedinke Šemša. Vlastne to je bývalý kaštieľ. S nádherným areálom. Žil a žije si vlastným životom, rovnako i jeho obyvatelia, z ktorých sme mali všakovaké pocity. Ich porucha im znemožňuje žiť samostatne a väčšina „nájomníkov“ vyžaduje neustály dohľad a profesionálnu starostlivosť psychiatrov, psychológov, sociálnych pracovníkov, sestier a kadekoho ďalšieho. Opäť by som vyzdvihla prácu všetkých zamestnancov. A opäť smutne konštatujem, že ide o jednu z tých nedostatočne ohodnotených a veľmi náročných profesií (ale chvalabohu aspoň tí, ktorých prácou je kopanie do lopty, nadmerná spotreba géliku na vlasy a zhromažďovanie symbolov vysokého sociálneho statusu, zarábajú dostatočne). Robia to však ľudia, ktorí sú jej oddaní a robia to preto, lebo chcú. Rispekt. Ja by som to nedala.

 


Do reality medzi „normálnu“ populáciu sme sa vracali na hodinách pracovnej psychológie. Prišli nám prednášať manažéri (o tom, aké to je viesť ľudí), HR slečna z Téčka (aby nám osvetlila, čo robiť a nerobiť na pohovoroch, ako si (ne)napísať CV, ako zo seba urobiť zaujímavý materiál pred zamestnávateľa a pod.), ale i jeden pán podnikateľ (ten prišiel.. doteraz netuším prečo). Podebatili sme i s ďalšími pracovnými psychológmi a všetci sa zhodli na tom, aké dôležité je získavať prax počas školy (ideálne v obore). Keďže som už nejakú mala (ale nie v obore), zamierila som na stáž do personálnej agentúry. Ako som neskôr zistila, i tá bola mimo oboru. Skúsenosti sa však zídu vždy.

 


Nutkavá potreba zmysluplne sa realizovať i počas voľného času, ma doviedla k spontánnemu rozhodnutiu založiť blog. Tento blog. A svoje rozhodnutie som ani po roku a pol aktívneho prispievania neoľutovala. Je to moje najväčšie hobby. A ak si moje výtvory prečíta čo i len jeden človek, môžem pokojne spať. (I keď sa vždy poteším minimálne troj-štvorcifernému číslu). Skromnosť nadevše.   

 

Toľko k ročníku štvrtému. Nabudúce budem spomínať na relatívne nedávnu minulosť – ročník 5. a zároveň posledný. Pravdepodobne úplne posledný rok môjho študijného života.  

 

 

Štúdiu psychológie zdar!

Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto: