PSYCHOBLÓGIA

Ako som študovala psychológiu (…alebo čo mi dala výška). Časť V.

Posledný ročník. Poďme na to! Bez dlhého úvodu.

Že psychológia sa dá uplatniť prakticky všade (skoro), o tom sme sa presvedčili na predmete Psychológia reklamy a trhu. V tomto prípade sa však znalosť ľudskej psychiky a jej fungovania uplatňuje s cieľom manipulovať. Keďže žijeme v dobe konzumnej, ľudia musia kupovať, ideálne nonstop. Ako to dosiahnuť? Tomu sa venuje odbor – marketing, a práve v týchto vodách sme na cvikách plávali. Ako uskutočniť výskum trhu, ako zmapovať cieľovú skupinu (spotrebiteľov), ako zistiť čo chcú, vytvoriť produkt, spropagovať produkt, predať produkt, vlastne ich predať, čo najviac a najefektívnejšie. To boli témy prednášok. Vyskúšali sme si i úlohu mystery shopperov či zrealizovali minivýskum efektivity humoru v reklame. Pre mňa jedna veľmi zaujímavá oblasť psychológie.  

 


 

Na hodinách HR špecialista sme pravidelne nahliadali do sveta pracovných psychológov, rekrúterov, konzultantov, prosto tých, oproti ktorým ste sa (možno) raz či viackrát ocitli na pracovnom pohovore. Tí, ktorí vás spovedali a vy sa vďaka nim potili. Diskutovali sme o tom, ako zistiť, či sa človek na istú pracovnú pozíciu hodí, a ktorými metódami sa to dá najlepšie posúdiť. Či rozhovorom, či assessment centrami, či osobnostnými a výkonovými testami. Ako to potom celé vyhodnotiť, vybrať najlepšieho a najhoršiemu povedať, že sa na ňu vôbec nehodí. Samozrejme, šetrne. To znamená použiť hamburgerový princíp podávania spätnej väzby: najprv to dobré (spodná žemľa), potom zlé (masko) a nakoniec opäť niečo dobré (vrchná žemľa). Toto poznanie určite využijete aj vo vašom živote. A funguje pomerne dobre. Príklad :

  • Osoba A: Čo hovoríš na môj nový článok?
  • Osoba B: Veľmi sa mi páči, na môj vkus je síce trochu dlhý, obsah je však zaujímavý, dokonca niekedy pobaví.

Tak danému človeku poskytnete konštruktívnu kritiku (nad ktorou sa možno zamyslí), a zároveň mu spôsobenú ranu na duši zalepíte dvomi náplasťami v podobe komplimentov.

 


 

Väzenská a policajná psychológia. Hlavným ťahačom tohto predmetu mali byť exkurzie, prednášky však potešili tiež. Nič v študentskom svete totiž nenahradí ukážky priamo z praxe. Tentokrát sme mali nahliadnuť za múry košickej väznice. To som si nemohla nechať ujsť! Jedinú šancu vidieť túto inštitúciu zvnútra (keďže tam neplánujem žiaden dlhší pobyt). Po inštrukcii: „žiadne výstrihy a krátke sukne!“, (pretlak abstinujúcich mužov + tri desiatky mladých žien = možný problém) sme smerovali do centra mesta. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Floriánska 18. Poznám i krajšie miesta na život, verte mi. Jednak to tam vyzerá nanajvýš otrasne (ale prerábalo sa), opäť zas raz kvantum rómskej menšiny (väčšiny) a veď ako, KTO by už chcel existovať vo väzení (okrem bezdomovcov v zime)? Dobre, majú tam knižnicu, tvorivé dielne, stály prísun jedla, telku, výbeh(vyzerá to ako betónové chlieviky) a možnosť kariéry v obuvníckom odvetví (t.j. šiť topánky, pláca – pár centov za kus). Inak ale trávite čas zavretý na cele s človekom, s ktorým nechcete, dodržiavaním režimu, ktorý vám je diktovaný, bez akejkoľvek možnosti slobodne rozhodovať o svojom živote. Kto im ale za to môže? No oni. A niekedy i gény. 

Komický moment: vyučujúci nám hovorili o snahe zaviesť kontrolné náramky, ktoré by odsúdení nosili vrámci domáceho väzenia a pravidelne by sa prostredníctvom internetu hlásili. (Ne)kompetentní však akosi nepomysleli na skutočnosť, že veľa z trestaných (zejména rómskych) nevlastní dom, a už vôbec nie s wifinou. Nápad sa však počíta.

Kriminalistický ústav, to už bola iná podívaná (i keď interiér tiež neohúril). Ak ste žili v domnienke, že to tam vyzerá a funguje ako v ensíajes (príp. síesáj), rozhodne by ste mali pochovať všetky ilúzie a urýchlene sa vrátiť do reality. Počítač vám za 5 milisekúnd nevygeneruje z odtlačku prsta vinníka a DNA nezistíte expresným spôsobom z prakticky hocčoho. Nestretla som tam ani detektívov v štýle Horacio Kejn,  s jeho uhrančivým pohľadom, ryšavou šticou a nadľudským zmyslom pre spravodlivosť. Navštívili sme však rôzne úseky / oddelenia, kde nám bola postupne priblížená práca jednotlivých kriminalistov – špecialistov. Väčšina z prítomných, skrytá za stenami svojich laboratórií, analyzuje odtlačky prstov, rôzne stopy, zbrane, drogy a pod. Pozrieť sme boli napríklad uja pyrotechnika, s klasickou otázkou „prečo preboha táto profesia?“, ale i odborníkov cez zámky (vykrádačky, viete), či IT týpkov, ktorí nám porozprávali o súčasnej extrémnej prefíkanosti zlodejov potulujúcich sa po uliciach. Jedni takí sa ulakomili na fotoaparát,ktorým sa neskôr -vo svojej nekonečnej genialite- trošku pofotili (šak čo už s ním, nie?). Fotoaparát sa dostal naspäť k polícii, pre ktorú následne nebol až taký problém identifikovať vysmiate tváre z fotiek. IQ? Nezmerateľné. Každopádne, ak by som šla študovať zas, asi by som dlho neváhala nad voľbou školy.


 

Z hodín Gestalt terapie (jeden z psychoterapeutických smerov) si pamätám vetu, ktorá tam padla viackrát, ako slovo imigrant za posledných pár týždňov, a to: „tu a teraz“. Ak sa aktuálne snažíte odhaliť, aká hlboká myšlienka sa skrýva za týmito tromi slovami, nenamáhajte sa. Je to o tom, že:

  • máme žiť v prítomnosti (a uvedomovať si ju, pretože, čo si neuvedomuješ, to nie je)
  • neupínať sa na minulosť (pretože tú nezmeníme),
  • a neutekať do budúcnosti (pretože tá neexistuje).

Poznanie, ktoré mi pomohlo prestať sa  vŕtať v tom, čo bolo alebo by mohlo byť alebo ešte len bude a prežívať to, čo je. Teraz. Tu a teraz.

 


 

Do počtu (potrebných kreditov) som si zvolila Kazuistický seminár, na ktorom sa mali prediskutovávať prípady z praxe klinického psychológa, tzv. kazuistiky (odtiaľ ten názov). Zriedkakedy sa stalo, že viac ako obsahová náplň predmetu, ma zaujímala osobnosť vyučujúceho. Ten mal povesť arogantného drsňáka, ktorý rozplakáva chudinky študentky. S touto príliš neskoro nadobudnutou informáciou som vstupovala do triedy, očakávajúc zlosyna, pripravená pretrpieť hodiny a čo najmenej sa ozývať (s mojou povahou to mohlo znamenať riziko verbálneho konfliktu). Rada spomínam na úvodné minúty seminárov, ktoré sa niesli v atmosfére strachu a hromadného mlčania. Reakcia na otvorenú otázku vyučujúceho. (Silnejší, ako strach bol už len pocit trápnosti, ktorý občas niekoho prinútil reagovať.. i mňa). Hajlajtom týchto stretnutí bola jednoznačne analýza sna. Dovtedy som nebola presvedčená o opodstatnenosti tejto činnosti, ale! už niekoľko rokov sa mi opakovane sníval rovnaký sen, tak som si povedala „možno zistím prečo“. Sníček bol podrobený dôkladnej analýze a interpretácii. Doteraz mám v pamäti ten pocit ahá zážitku, šoku a zmätenosti. Asi najintenzívnejšie za celé štúdium som sa zahĺbila do svojho ja, aby som premýšľala nad vlastným bordelom v hlave, a tým, čo mi hovorilo moje podvedomie. Myslím, že sa mi to ako-tak podarilo spracovať a pochopiť. Sen sa už viackrát neopakoval (aspoň do tohto momentu , 13.8. 2015  15:26, apdejt: 29.11.2015 15:26 …všímate ten totožný čas? náhoda?). Čo sa týka cvičení, plač sa nekonal (aspoň o tom neviem), párkrát sme sa aj schuti zasmiali, po dlhých rokoch sme sa dočkali veľmi otvoreného priblíženia možností absolventa psychológie po doštudovaní školy a na hodiny som kráčala svojou stuporóznou chôdzou pozitívne naladená. Zas sa mi raz dokonale potvrdilo, že netreba dať na prvý, druhý a niekedy aj tretí dojem (a reči)

Samozrejme, počas celého ročníka som usilovne pracovala na diplomovej práci. Tentokrát som skúmala, či sú naši policajti vyhorení a či prežívajú konflikt medzi prácou a rodinou. Na obe otázky je odpoveď : ani nie. Tak v skratke. Práca bola úspešne obhájená a štátnice absolvované na prvý pokus. Nasledovali už len promócie v Štátnom divadle a prevzatie diplomu (ktorý som si po slávnostnom obede zabudla na stole v reštaurácii).

A tak som sa priatelia prepracovala až na úrad práce. Spolu s ďalšími stovkami až tisíckami iných absolventov. Aké to je? O tom nabudúce.

Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto: