PSYCHOBLÓGIA

Ako sa bráni naša psychika?

Myslím, že málokto okrem študentov psychológie a psychológov tuší o tom, že naša psychika sa dokáže relatívne šikovne, ale v istom zmysle deštruktívne, brániť pred prežívaním nepríjemných pocitov. Slúžia jej na to obranné mechanizmy, o ktorých to dnes bude. Prečo tieto mechanizmy fungujú ? Ako, u koho a kedy? Len čítajte.

zdroj: /www.thefamouspeople.com/profiles/anna-freud-4637.php
Anna s ockom Freudom.

Teóriu obranných mechanizmov svetu pred niekoľkými desiatkami rokov priniesla legenda psychológie –samotný Sigmund Freud. Detailnejšie ju však rozpracovala jeho dcéra Anna Freud(ová) a svoje myšlienky zhrnula do knihy Já a obranné mechanizmy.

 

 

Čo sú to obranné mechanizmy?

Obranné mechanizmy sú obranné preto, lebo chránia naše JA (slovami psychoanalýzy „naše ego“) pred pocitom úzkosti, zahanbenia, viny (…alebo jednoducho pred takým tým nedobrým pocitom zo seba). V istom zmysle nám pomáhajú zachovať dôstojnosť a necítiť sa príliš dlho príliš zle. Pokiaľ ich nepoužívame príliš často, sú nápomocné a funkčné. Ak to s nimi značne preháňame, koledujeme si o problém. Totižto, zrelý človek by mal zvládnuť spracovať a vysporiadať sa s rôznymi, nie práve príjemnými pocitmi. To však vyžaduje veľkú dávku sebareflexie, sebakritiky, sebaspytovania a nadhľadu. A to sa nám nie vždy chce. A nie vždy to ide.

 

Niektoré z obrán našej psychiky…

Keďže bolo popísaných niekoľko desiatok obranných mechanizmov, našej psychike kreativita zjavne nechýba a voči možným zraňujúcim podnetom sa bráni naozaj rôznorodo. Samozrejme nebudem pomenovávať a popisovať každý jeden z nich (to by som vás trochu preťažila), spomeniem však pár najčastejšie využívaných.

Sigmund, v rámci svojej psychoanalýzy, najviac pracoval s vytesnením. Vytesňujeme vtedy, ak zažijeme dostatočne traumatickú vec, ktorú ale nie sme schopní spracovať vedome, a tak ju „zametieme“ pod koberec a tvárime sa, že neexistuje (asi ako kauzy na Slovensku). V jazyku psychoanalýzy, putuje do nevedomia, z ktorého sa občas pripomenie nášmu vedomiu (to preto, aby sme s tým začali niečo robiť). Príklad: predstavte si dievčinu, ktorá bola znásilnená. Tento ubertraumatický zážitok vytesní do temných kútov svojej duše, avšak je možné, že sa jej bude neustále vracať v snoch, v problematických vzťahoch alebo nedajbože prerastie do vážnejších psychických porúch.       

 

Iným, hojne využívaným obranným mechanizmom, je únik. To najľahšie čo môžeme s problémom (ne)urobiť, je od neho prosto utiecť (a ešte tváriť sa, že neexistuje ..to je tuším popretie). Predstavte si hádku dvoch partnerov. Žena rozpráva, vysvetľuje, argumentuje, kričí, plače a muž to nezvláda, berie si mobil, kľúče, peňaženku a trieli do najbližšej krčmy. Nezriedka však unikáme sami pred sebou a vlastnými problémami. Napríklad, nevieme čo so sebou, tak sa udržujeme „bizy“ a kadejako rozptyľujeme svoju myseľ – hudbou, filmami, ľuďmi, alkoholom, cestovaním, prácou atď., len aby sme nemuseli daný problém riešiť.

 

Racionalizáciu využil hádam každý jeden. To je to keď:

  • Dieťa v škole dostalo päťku a rodičom tvrdí, že: „..to lebo učiteľ na mne sedí!“
  • Nešťastne zaľúbená slečna presviedča svoje kamarátky (a seba): „ ..ale veď on nie je až tak zlý, v konečnom dôsledku sme spolu šťastní.“ (i keď kvôli nemu plače každý druhý deň).
  • Chlap po neúspešnom pracovnom pohovore hovorí kamarátom pri pive: „..i tak som tam nechcel ísť robiť.“ (ale chcel).

…a podobne. Príkladov by sme našli nespočetne veľa. Celý princíp racionalizácie stojí na vymýšľaní (zdanlivo) logických ospravedlnení, výhovoriek a vysvetlení, ktoré robia situáciu (alebo to čo racionalizujeme) stráviteľnejšou. Pocit viny alebo hanby sa tak znižuje a my pokračujeme v (niekedy) deštruktívnom správaní. 

 

Ďalší na zozname najznámejších je projekcia. Ide o premietanie našich vlastných nevedomých obsahov a vnútorných pocitov (špeciálne tých, ktoré si nechceme priznať alebo o nich netušíme) navonok. Niekomu alebo niečomu. Projekciu využívajú psychodiagnostické testy, príkladom môže byť superznáma Kresba stromu (Baum test). Podľa veľkosti stromu, jeho zakrivenia, typu, listov, plodov, koreňov, dokonca tieňovania atď., sa dá čosi usudzovať o vzťahu danej osoby k sebe, k iným ľuďom (rodine), o typickom spôsobe myslenia, prežívania, traumách a pod. Alebo od tety psychologičky dostanete do rúk obrázok s postavami a vy tomu máte dať kontext, príbeh. Je veľká pravdepodobnosť, že do toho príbehu prenesiete niečo zo svojho života a hlavné postavy budú v istých prípadoch kopírovať ľudí z vášho života. S tým sa dá potom pracovať ďalej. Oveľa častejšie však projikujeme do druhých ľudí. Napríklad, keď mama vraví svojmu dieťaťu (aj 30-ročnému), aby sa oblieklo, lebo jej samej je zima. 

 

Ak človek prežíva intenzívny stres, môže sa stať, že sa začne správať infantilne, nezrelo, pudovo. Akoby sa vrátil v čase späť do predchádzajúceho vývinového obdobia. Tento obranný mechanizmus sa nazýva regresia a predstavuje opäť jeden zo spôsobov ako znížiť vnútorné napätie, úzkosť. To keď ochorieme, sme v nemocnici a okamžite voláme našu mamku, dúfajúc, že sa o nás postará ako za starých dobrých čias. Alebo keď nás niekto skritizuje a my sa miesto konštruktívnej debaty ofučíme ako malé deti (nezrelý spôsob riešenia konfliktu).

 

Zaujímavý obranný mechanizmus predstavuje kompenzácia, čiže vyváženie istého nedostatku, neuspokojenej potreby, neúspechu, niečím iným. Povedzme iným úspechom, naplnením inej potreby. Napríklad chudobný osobný život si môže človek kompenzovať prácou a prílišnou orientáciou na výkon, úspech, sebapresadenie. Alebo muž nižšieho vzrastu kompenzuje centimetre, ktoré mu chýbajú výškovo (príp. inde 😆 ), cvičením a rastom „do šírky“ (..a veľkým psom, silnými rečami, autom, reťazami, značkami, ženou).

 

Presun(utie) sa deje v prípadoch, kedy emócie, ktoré vznikli v úplne inom kontexte premiestnime na iný objekt, spravidla osobu, ktorej sa to netýka. Napríklad, človek XY sa v práci pohádal so šéfom. Silné emócie hnevu, ktoré nemohol vyjadriť pred šéfom (..alebo nechcel) ním mátajú aj po príchode domov, kde sa nespravodlivo vyventiluje na vlastnej rodine, ktorá za nič nemôže.

 

Posledným mechanizmom, s ktorým vás zoznámim je izolácia. V skratke, je to „odstrihnutie sa“ od pocitov a emócii. Napríklad, keď sa muž M rozíde s priateľkou P a priebeh tejto udalosti popisuje kamarátovi K bez akýchkoľvek emócii. Chráni sa tak pred „emočnou búrkou“ vo vlastnom vnútri.

 

Záverom…

Na využívaní týchto obrán nie je nič zlé, pokiaľ tak nečiníme neustále a nepredstavujú jediný spôsob ako sa vyrovnať s niečím nepríjemným v našom živote. Tak či tak, všetko nedoriešené nás raz dobehne. Preto radšej identifikujte svoje typické obranné mechanizmy (môžete tak učiniť rýchlym dotazníkom na konci článku…čo je hneď po tomto odstavci), a keď sa pristihnete pri tom, že si to nimi „uľahčujete“, skúste radšej konštruktívne riešenie problému.

 

Dotazník

Ak chcete zistiť, ktoré obranné mechanizmy využívate Vy, ku každému výroku uveďte súhlas alebo nesúhlas. Na konci sa dozviete, ktoré výroky zodpovedajú ktorým mechanizmom.

 

  1. Ak s niečím čo sa ma týka nesúhlasím, ostro bránim svoj názor.
  2. Ak sa mi stane niečo nepríjemné, snažím sa na to zabudnúť čo najskôr.
  3. Ak v niečom neuspejem, väčšinou nájdem dôvod, ktorý môj neúspech ospravedlňuje.
  4. Nič ma nedokáže rozčúliť.
  5. Keď sa mi nedarí, nie je to mojou vinou.
  6. Ak sa mi niečo nepodarí, je to väčšinou moja vina.
  7. Keď mám problém, pomáha mi, keď sa v myšlienkach uchýlim do sveta, v ktorom sa cítim príjemne a v ktorom sa mi darí.
  8. Ak mám problémy, zvyknem sa odreagovať alkoholom.
  9. Zvyknem akceptovať názory druhých bez toho, aby som sa nad nimi zamýšľal a prehodnocoval ich.
  10. Ak sa mi v nejakej činnosti nedarí, prestanem sa jej venovať a prejdem na činnosť, o ktorej viem, že ju ovládam lepšie.
  11. Mám pozitívny názor na všetkých ľudí bez rozdielu.
  12. Keď ma „hryzie“ svedomie, snažím sa urobiť dobrý skutok, ktorý mi pomôže zbaviť sa tohto zlého pocitu.
  13. Ak ma niekto nemá rád, nie je to mnou, chyba je v ňom.
  14. Keď mam problémy, zvyknem si poplakať.
  15. Ešte som voči nikomu nepocítil závisť.
  16. Riešenie problémov mnohokrát odkladám na neskôr.
  17. Niekedy mám pocit, že sú všetci proti mne.
  18. Často si nechcem pripustiť, že mám nejaké starosti či problémy.
  19. Keď s niekým hovorím o svojich problémoch, snažím sa svoje pocity držať na uzde a nedávať ich najavo.
  20. Svoje správanie zvyknem prispôsobovať ľuďom, s ktorými práve trávim čas.
  21. Som na 100 % spokojný so svojim životom.
  22. Často mi vravia, že sa v niektorých situáciách správam ako malé dieťa.
  23. Myslím si, že som v mnohých situáciách až príliš prispôsobivý.
  24. Stáva sa mi, že mám mnohokrát príliš zidealizované predstavy o niektorých ľuďoch alebo očakávaných udalostiach.
  25. Mnohokrát si nahováram, že problémová situácia, v ktorej som sa ocitol nie je až taká zlá, ako sa zdá.
  26. Som vždy aktívny a plný energie.
  27. Pre mnohé dôležité veci nemá zmysel sa trápiť.
  28. Stáva sa mi, že na nepríjemné udalosti mám často nepresné a neúplné spomienky.
  29. Vždy som prišiel všade načas.
  30. Môžem urobiť aj niečo nesprávne, pretože to tak robia všetci.
  31. Po tom čo ma niekto nahnevá, zvyknem reagovať podráždene aj voči ostatným ľuďom.
  32. Zvyknem sa bez výhrad prispôsobiť názorom iných ľudí.
  33. Ak to odo mňa situácia vyžaduje, ľahko dokážem zmeniť svoj názor.
  34. Nikdy sa nemýlim.
  35. Najlepšia obrana je útok.
  36. Ak mi príde na um nepríjemná myšlienka, snažím sa myslieť na niečo iné.
  37. Niekedy mávam myšlienky, o ktorých sa hanbím hovoriť.
  38. Ak mám urobiť niečo čo sa mi nechce no musím, hľadám a uprednostňujem iné aktivity, ktoré nesúvisia so spomenutou nutnou aktivitou.
  39. Keď mám nejaké problémy, pomáha mi keď sa zamestnám nejakou tvorivou činnosťou.
  40. Rôzne problémy zvyknem riešiť rovnakým spôsobom.
  41. Na svojej minulosti by som nič nechcel zmeniť.

 

 

 

Vyhodnotenie  (a vysvetlenie obranných mechanizmov):

Tie, ktoré sa opakujú, sú pre vás zrejme typickejšie (nemusíte však plakať do vankúša, každý nejaké využíva).

  1. útok
  2. vedomé potlačenie
  3. racionalizácia
  4. lož
  5. projekcia
  6. sebaobviňovanie
  7. únik
  8. únik
  9. introjekcia
  10. kompenzácia
  11. lož
  12. odčinenie
  13. regresia
  14. regresia
  15. lož
  16. odkladanie akcie
  17. projekcia
  18. popieranie
  19. izolácia
  20. identifikácia
  21. lož
  22. regresia
  23. konformita
  24. idealizácia
  25. zľahčovanie
  26. lož
  27. devalvácia
  28. disociácia
  29. lož
  30. projekcia
  31. prenos
  32. konformita
  33. konformita
  34. lož
  35. útok
  36. potlačenie
  37. lož
  38. odkladanie akcie
  39. tvorivosť
  40. fixácia
  41. lož

 

 

 

Niektoré obranné mechanizmy ako projekcia, únik či regresia sme si popísali vyššie, preto ich tu neuvádzam.

Sebaobviňovanie, útok, zľahčovanie, idealizácia či odčinenie sú zrejmé a domnievam sa, že nevyžadujú dovysvetlenie.

Devalvácia – znehodnocovanie, znižovanie významnosti

Disociácia – oddelenie jednej časti od druhej, napr. rozštiepenie osobnosti

Fixácia – opakovanie nefunkčných vzorcov

Identifikácia – človek zvyšuje svoj pocit hodnoty a istoty tým že riadi svoje správanie podľa inej osoby a často zvnútorňuje jej hodnoty a názory (navonok sa to prejavuje napodobňovaním gest, reči, vkusu, obliekania…)

Introjekcia – privlastňovanie si problémov iného človeka

Konformita – je prispôsobenie sa prevažujúcim či dominantným názorom, požiadavkám, normám skupiny či spoločnosti

 

 

Zdroje:

Balážová M., Kmecová, Z. (2007). Vzťah jednotlivých temperamentových typov k využívaniu ego – obranných mechanizmov.

Freud, A. Já a obranné mechanismy.

 

Share on :

 

 

Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto: