PSYCHOBLÓGIA

Čakanie v radoch

Nedávno sa ma nikto na webinári pýtal, prečo som sa rozhodla študovať psychológiu. Moja odpoveď bola niečo v zmysle, že chcem pochopiť, prečo sa ľudia správajú ako sa správajú (a to aj s vedomím, že niektorých nepochopím nikdy 😀 ). Napríklad tých ľudí, čo v prvý deň testovania (z celkovo dvoch!) stáli v rade aj štyri hodiny.

Už druhý deň dumem, prečo si to niekto urobí, i keď vie, že sa testuje aj druhý deň. Niečo obdobné sledujem aj na letiskách pri boardovaní, kedy sa všetci naraz postavia a vytvoria dlhý rad miesto toho, aby sa doň postupne pridávali. Alebo u doktorov, kedy sa drvivá pacientov nahrnie hneď ráno. Teraz dajme bokom povinné čakanie. Čo ma zaujíma, je prečo sa niekto rozhodne pre dobrovoľné čakanie. Našťastie existuje niečo, ako psychológia čakania v rade (tiež ma to prekvapilo!). Čakanie v radoch je skôr nepríjemný a frustrujúci zážitok (nepoznám človeka, ktorý by sa v tom vyžíval, a ja to priam neznášam). Čas totiž vtedy beží inak, pochopiteľne subjektívne dlhšie, ako je reálny čas čakania (podľa štúdie to v ponímaní čakajúcich trvá cca 1,2x dlhšie).

Obzvlášť nepríjemné a frustrujúce je to, ak ľudia čakajú:

  • bez rozptýlenia (čakajúcich treba počas státia v rade zabaviť)
  • v neistote (povedzte čakajúcim, ako dlho budú ešte čakať)
  • v úzkosti  (uistite ľudí, že na nich dôjde)
  • bez vysvetlenia (čakajúcim treba objasniť, prečo čakajú)
  • zažijú nespravodlivosť (treba zamedziť obiehaniu alebo vysvetliť uprednostnenie iných)
  • osamote (lepšie sa čaká v skupine)
  • na niečo, čo ešte nezačalo (čakať na neotvorenú pokladňu v obchode je horšie, ako čakať na otvorenú)

I keď často ľudia počas čakania netušia, ako dlho to ešte potrvá, nikto ich ani nezabáva a spravidla sa niekto obehne,  i tak tam stoja. A prečo?

  • zo strachu, že niečo premeškajú (FOMO)
  • kvôli konformite (robia to, čo ostatní)
  • pretože sú ochotní čakať, ak ide o niečo výnimočné, o niečo po čom túžia alebo niečo dôležité
  • alebo jednoducho preto, že chcú byť niekde prví
  • + a hej, v tejto situácii špecificky kvôli vyjadreniam, že niektorí nestihnú byť otestovaní (i keď zdá sa, že to stihnú všetci).  

Ak sa pýtate, kde je pomyselná hranica, kedy človek čakanie vzdá, vedci zisťovali i to. Existuje niečo ako „psychologická cena“, ktorú je človek ochotný zaplatiť za čakanie. Ak je táto cena prekročená, človek rad opustí (to je možno sofistikovanejšie povedané, že odíde, ak mu prosto dôjde trpezlivosť, ehm).Tá cena sa odvíja od celkového času čakania, ale tiež toho, koľko ľudí je pred nami (čím viac, tým menej sú ochotní ľudia čakať) a koľko ľudí je za nami (čím viac, tým menej sú ľudia ochotní opustiť rad). Tiež tu hrá rolu to, na čo ten človek čaká a ako dôležité to preňho je. No a zdá sa, že v prípade čakania na negatívny alebo pozitívny test, boli ľudia ochotní platiť pomerne vysokú cenu.

Queue GIFs | Tenor
zdroj: tenor.com

Myslím, že psychológia čakania v rade a skúsenosti z uplynulých dní prinášajú ponaučenie viacerým. Organizátorom (alebo tým, ktorí dohliadajú na rad), že to čakanie môžu ľuďom uľahčiť a spríjemniť. A tým, ktorí zbytočne stáli v rade, že niekedy sa neoplatí zbytočne ponáhľať. Ja som ponaučila už dávno. Pri boardovaní sa staviam do radu zvyčajne, až keď sú tam už všetci. K doktorom chodím zásadne pred koncom ordinačných hodín, lebo vtedy tam nie je nikto. A ak by môj zamestnávateľ neorganizoval vlastné testovanie (ďakujem!), šla by som napr. teraz alebo večer, kedy rady nie sú (a na väčšine miest nie sú prakticky od rána :D). V drvivej väčšine som lietadlo stihla, lekár ma vždy stihol vyšetriť a mám aj výsledok testu. Som si vedomá toho, že niektorí ľudia si vysvetliť nedajú (alebo jednoducho státie v radoch ľúbia). A budú sa ďalej samonasierať a vypisovať statusy ako dlho čakali (i keď by pri použití sedliackeho rozumu nemuseli). Ale zas, práve vďaka nim nemusím čakať ja 😀 .

Zdroj:

Furnham, A., Treglown, L., & Horne, G. (2020). The Psychology of Queuing. Psychology, 11, 480-498.


Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto: