Čo s človekom urobí moc …

Moc je médium, ktoré cirkuluje v spoločnosti. Disponujú ňou držitelia politických pozícií, a skôr ako na dosahovanie kolektívnych cieľov, ju využívajú na dosahovanie vlastných.

 

Myslím, že na úvod nie je vhodnejšej vety, ktorá by objasnila príčiny súčasného stavu v spoločnosti. Síce si naivne myslíme (a veríme), že tí hore budú robiť niečo pre nás dole, avšak náš prirodzený egoizmus nás často núti konať len vo svoj prospech, prípadne v prospech vlastnej rodiny či priateľov. My tak robíme v malom. Politici vo veľkom. A z verejných zdrojov. Preto to viac štve. V tomto blogu nebudem komentovať aktuálne politické dianie (názor naň som vyjadrila aspoň profilovkou). Mojím cieľom je skôr poskytnúť psychologický kontext, ktorý by to dianie možno trochu objasnil.

Dozviete sa:

  • Koho priťahuje moc a prečo?
  • Akí sú vlastne ľudia, ktorí túžia po moci a nezriedka ňou disponujú na tých najvyšších funkciách? (autoritárska osobnosť, psychopati)
  • Ako dokáže moc v človeku prebudiť to najhoršie?

 

Na celej tejto situácii ma najviac fascinuje a zaráža zároveň (z hľadiska psychológie aj zaujíma), aký tlak je človek schopný vydržať, aby si udržal moc (čudujem sa, že sa ešte Fico alebo Kaliňák nezrútili). Alebo ako môže človek kvôli pocitu moci tak epicky stratiť akýkoľvek kontakt s realitou, a urobiť zo seba terč výsmechu a nenávisti, a to v rámci celého sveta (to už ako nemajú pud sebazáchovy? 😯 ). A tiež kontakt s vlastným svedomím (chudáci rodinní príslušníci Fica a Kaliňáka a spol.). Alebo! kto a prečo ešte dokáže v takejto situácii fandiť Smeru (tu už ani môj intelekt a knihy jednoducho nepostačujú, preto túto otázku v nasledujúcich riadkoch nezodpovedám). Keďže existuje niečo ako psychológia politiky, či psychológia moci, čo-to som si v posledných dňoch načítala, aby som tieto otázky v mojej hlave zodpovedala. A možno ich zodpoviem aj niektorým z Vás (ktorí si ich kladiete tiež).

 

Moc

V prvom rade je potrebné uvedomiť si, že moc nie je zaujímavá pre každého. Priťahuje istý typ ľudí a na mysli nemám len politiku (napr. nie každý túži viesť tím alebo rovno celú firmu, i keď má na to predpoklady). Predstava moci rozhodovať

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt i decide gif

či prístupu k zdrojom

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt money gif

je prie niektorých náramne lákavá. Niektorí mocou disponujú a vyplýva z ich bohatstva (a jeho ďalšom rozširovaní, vďaka ktorému moc ďalej narastá), z ich sociálnej pozície (ľudia s prirodzenou autoritou), vedomostí (v minulosti napr. filozofovia) či čestnosti a osobnej integrity (nat dis kejs  :mrgreen: ).

Sú tu však takí, ktorí moc túžia získať (čomu sa v AJ hovorí power-seekers), a tí sa bezpochyby koncentrujú v politike.

 

 

Autoritárske osobnosti a psychopati v politike.

V úvode chcem podotknúť, že nechcem zbytočne zovšeobecňovať a vyvolať dojem, že každý politik je psychopat alebo má autoritársku osobnosť. To určite nie. Výskumy však ukazujú, že tieto typy nezriedka zastávajú vodcovské pozície, a to aj tie najvyššie. Rovnako dokážu napáchať veľa škôd.

Aká to je tá autoritárska osobnosť? Vyznačuje sa:

  • neurózou
  • silnou dávkou narcizmu (autoritár sa považuje za dokonalého a hodného uznania širokého okolia)
  • agresivitou (nepriateľské typy opovrhujúce ľuďmi s nižším postavením)
  • netoleranciou (založenej na predsudkoch, nedôvere voči niečomu novému/cudziemu)
  • delením ľudí na my a oni (viera v konšpiračné teórie)
  • dogmatizmom, stereotypným čiernobielym myslením
  • relatívne nízkym záujmom o druhých (kontrola, ktorou disponujú im umožňuje robiť rozhodnutia bez ohľadu na rozhodnutia druhých ľudí. Často ani nevidia dôvod konať inak, ako chcú oni sami, pretože oni sú činiteľmi moci)

 

HRA: Skúste si jednotlivé charakteristiky pospájať s výrokmi premiéra: „špinavé protislovenské prostitútky“, „zato môže Soros“, „nechceme tu migrantov“, „V celej histórii Slovenska neniesol jeden premiér a jedna strana toľko zodpovednosti“ .

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt i am best gif

 

Autoritárske osobnosti sa často skrývajú za inštitucionalizovanú autoritu (vysoká verejná funkcia), preto ich nájdeme aj v politike, či už v krajnej pravici (fašisti) alebo ľavici (H. J. Eysenck v 50. rokoch tvrdil, že najvyššiu mieru autoritárstva vykazovali komunisti). Ide o veľmi konzervatívnych, ctižiadostivých ľudí, niekedy s až paranoidnými myšlienkami, neschopných súcitu, ale na druhu stranu skvelých rečníkov s prejavmi plných prázdnych hesiel, poloprávd, lží (…na koho to sedí? Hmmmm).

Známy český profesor František Koukolík sa dlhodobo venuje psychopatii (o ktorej som písala tu) a tvrdí, že existujú tzv. úspešní a neúspešní psychopati. Tí neúspešní končia vo väzení a úspešní fungujú často na najvyšších vedúcich pozíciách, napr. najvyšší manažéri či politici (ale tí sa nechcú nechať skúmať … prečo asi? 😆 ). V tomto kontexte taktiež spomína temnú trojicu a to kombináciu machiavelizmu – spojenie oportunizmu a sebectva, narcizmu a psychopatie. Psychopati nemajú strach (anomália v mozgu), sú to prirodzení vodcovia, charizmatickí, emočne však oploštení, ktorí radi riskujú a chcú moc.

Viac o tejto téme sa dozviete tu: kratšia verzia  a dlhšia verzia

Jedna jeho myšlienka ma v kontexte nedávnych udalostí naozaj zaujala „Ak národ a štát nebude mať pod kontrolou úspešných psychopatov, úspešní psychopati budú mať pod kontrolou štát a národ.“

Aké príhodné…

 

Dôsledky moci.

Každý jeden študent psychológie sa učil alebo sa bude učiť o dvoch hádam najznámejších psychologických experimentoch, ktoré síce boli na hranici etiky, avšak! dokázali sčasti objasniť kruté správanie ľudí, ktorí majú moc (napr. aj neľudské správanie nemeckých dôstojníkov počas 2.svetovej vojny). Jedná sa o Standfordský experiment (viac tu) a Milgramov experiment (viac tu). Oba ukázali ako sa človek, ktorý získa moc, môže v extrémne krátkom čase zmeniť na tyrana. V prípade Standfordského väzenského experimentu (Zimbardo učil na Standfordskej univerzite) boli vysokoškolskí študenti náhodne rozdelení na dve skupiny – dozorcov a väzňov, aby v priestoroch školy žili v simulovanom väzení. Už po piatich dňoch sa niektorí „dozorcovia“ vžili do svojej role natoľko, že začali zneužívať svoju moc a dominanciu a druhí svojou pasivitou a nečinnosťou prispeli k šíreniu zla a jeho udržiavaniu. Experiment musel byť predčasne zrušený.

Milgramov experiment o podriadenosti sa autorite zas v plnej kráse ukázal, že ľudia sú na príkaz schopní ubližovať nevinným (uštedrovať im silné elektrošoky). Zodpovednosť za vlastné konanie presúvajú práve na autoritu, ktorá príkazy vydáva.

Pýtate sa ako je to možné? Odpoveď je skrytá v ďalších sociálno-psychologických procesoch, napr.:

  • v konformite (prispôsobenie sa prevažujúcim či dominantným názorom, požiadavkám, normám skupiny či spoločnosti, v ktorej človek žije, a potlačenie vlastných prejavov)
  • poslušnosti voči autorite (pod tlakom autority sme schopní konať aj v rozpore s vlastnou morálkou)
  • prenesenej zodpovednosti  
  • deindividualizácii (strata vlastnej identity)
  • dehumanizácii (odľudšťovanie)
  • ale aj v situačných stresových faktoroch

 

Do veľkej miery za to môže pasivita ostatných. Ako to zhrnuli dvaja filozofovia:

„Väčšina násilia v modernom svete je spôsobená dokonalým potlačením schopnosti konať.“ (Arendtová)

„Niekedy je najnásilnejším činom neurobiť nič.“ (Žižek)

Na záver

Psychológ Adler ako prvý tvrdil, že hlavnou motivačnou silou ľudí je vôľa po moci v podobe úsilia o nadradenosť a pocit spolupatričnosti, ktorý primárne vychádza z komplexu menejcennosti. Byť nadradený však v jeho ponímaní neznačí spoločenskú nadradenosť, dominanciu a vodcovstvo, ide o úsilie žiť dokonalejší  plnohodnotnejší život. Kiežby sa viac politikov snažilo práve o to a vedeli by sa vzdať moci v pravý včas.

V knihe Power and personality ale autor  Harold Dwight Lasswell hovorí o tom, že medzi politikmi možno nájsť takých, čo sa moci dobrovoľne vzdajú, ale aj takých, ktorí z úradu neodídu aj napriek tomu, že už dávno stratili fyzický či intelektový potenciál (a aj morálne právo) na vykonávanie danej práce. A to „len“ z dôvodu vidiny straty rešpektu, autority a moci. Zdá sa, že výrok „moc je silné afrodiziakum“ pre niektorých politikov v našej krajine platí stonásobne.

 

Zdroje:

  • Lasswell, H.D. Power and Personality. Greenwood Press. ISBN: 083718374X, 9780837183749. 262 p.
  • Sedová, T. O zle, násilí a moci, ich vzťahu a odlišnosti – traja autori, tri perspektívy. Filozofia, 69, 2014, no. 9, pp. 777-785. Dostupné na: http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2014/9/777-785.pdf
  • Smolík, J.. Diagnóza: autoritářská osobnost. Kategorie: 01/2005.
  • Výrost, J. (1998). Člověk a moc: Politická psychológia. In Výrost, J., Slaměník, I. (Eds.). Aplikovaná sociální psychologie I. Portál, Praha. s. 64-67.

 

Share on :

 

 

Zuzana Kožárová
Volám sa Zus a v súčasnosti som doktorandkou Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Mojou najväčšou vášňou je psychológia. Tesne po písaní. Ešte počas výšky som sa rozhodla pretlak zaujímavých informácií vyriešiť založením blogu, ktorým sa snažím popularizovať psychológiu a jednoduchým jazykom približovať užitočné poznatky z psychológie.
Viac o mne zistíte na LinkedIn-e.
Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto:

One thought on “Čo s človekom urobí moc …

  1. […] tom, prečo sa ľudia oplývajúci mocou správali ako sa správali (o tom som písala čiastočne tu). Mocní sú aj dnes schopní ohavných skutkov (veď sme toho svedkami každý deň, pustite si […]

Comments are closed.