Prečo ohovárame?

Ako som tak blúdila obchodmi s cieľom nakúpiť (ne)potrebný tovar, vošla som ja do drogérie. Pri vstupe ma nečakali žiadne ovácie, dokonca ani len obyčajný pozdrav alebo pohľad 🙁 . Tety predavačky, dámy 30tničky, vášnivo klebetili o susedkách, známych i neznámych ľuďoch, lokálnych tehotenstvách a iných radostiach a strastiach druhých. Bola som tam len pár minút, čiže netuším čo všetko (ne)stihli vyriešiť a pomôcť tak svetu a ľuďom, ale aspoň mi dali námet na blog. Napadlo mi, že sa pozriem bližšie na to, prečo ľudia často uprednostňujú klebetenie pred inými zmysluplnejšími témami. Napr. ako usporiadať daný obchod, aby bol prehľadnejší a pri prechode jeho uličkami ste nemali pocit, že na vás všetko spadne. Alebo ma osloviť s cieľom pomôcť v nákupe a predať.

Nenechajte sa pomýliť, nie je mojím cieľom moralizovať (veď ohováram i ja, i keď nemyslím, že často). Prosto ma bytostne trápi a zaujíma prečo! Prečo to robíme.

Šírenie klebiet je… najprv si povieme čo to vlastne klebetenie je:

„ohováranie, zveličovanie, obvykle v negatívnom smere o osobe, ktorá nie je prítomná a prebieha obvykle pri neformálnych rozhovoroch.“

.. je porušovanie etických pravidiel. A keďže za porušovanie etiky sa do väzenia nechodí (max. v extrémnych prípadoch „kazenia dobrého mena či povesti“), je to kompletne o našom svedomí. A kedže vieme ako to je s ľudským svedomím, klebetenie je na dennodennom poriadku u väčšiny z nás.

Klebetenie je v podstate druhom aktívnej (sme jej činiteľom) verbálnej (hovoreným alebo písaným slovom) nepriamej (za chrbtom druhého) agresie.

Ujo Rosnow sa domnieva, že klebety majú tri základné funkcie: informovať, pobaviť a ovplyvniť.

Čo sa týka funkcie zábavnej, myslím že nie je potreba špeciálnej explanácie. Nie je nič lepšie ako si uťahovať a nakladať človeku čo práve nie je prítomný. To prosto spája ako nič iné (viac asi už len alkohol).

Zaujímavejšie je to už pri funkcii informačnej a ovplyvňovaní. Podľa istého slovenského výskumu klebetíme predovšetkým preto, aby sme získali informácie o ostatných. To už je tá naša prirodzená túžba vedieť o iných a porovnávať sa. Ideálne je, ak sa tým iným darí horšie, čo nám umožňuje cítiť sa lepšie a spokojnejšie, pretože vieme, že na tom nie sme najhoršie. Častým miestom tejto činnosti je napríklad pracovné prostredie (keďže tam trávime dosť veľa času). Ono to už tak býva, že o kolegoch chceme vedieť viac a viac, najmä o tých nie práve zdieľnych. Alebo nových. Alebo neobľúbených.

„Údajne viac ako dve tretiny všetkých komunikačných aktov sa viaže ku klebetám.“

Čo sa týka získavania vplyvu prostredníctvom ohovárania, jedinec XY môže získať kontrolu nad iným členom kolektívu tým, že o ňom šíri klebety a ostatní tomu veria a pristupujú k nemu na základe toho čo počuli (a to čo počuli nebolo práve pozitívne a možno ani pravdivé). Statusovo vyššie sa tak pred ohováraným dostáva ohovárajúci – ako ten čo disponuje informáciami a má vplyv. V psychológii sa štandarde hovorí o in-group a out-group, teda tých, ktorých vnímame ako členov „našej skupiny“ (MY) a tých čo sú „v inej skupine“ (ONI). Pochopiteľne, terčom klebiet sú práve outgroupáci, ktorých klebetami dostávame ešte viac mimo skupinu. No a zároveň utužujeme väzby v našej skupine.

Zdroj: giphy.com

Ako múdro dodáva Paul Coleman, ohováranie je výborným prostriedkom k bondingu (teda akému si spojeniu) s ostatnými ľuďmi. Často sa tak deje v úvodných fázach zoznamovania sa, kedy klebety dokážu veľmi efektívne vyplniť hroziace trápne ticho, ktoré vzniká v dôsledku márneho hľadania spoločných konverzačných tém. Tak sa okrem počasia, náboženstva, aktuálnej situácii vo svete či politiky, utiekame k rozoberaniu života celebriť či spoločných známych.

Klebetenie sa tradične spája so ženami. Za zváženie ale stojí fakt, že ženy prosto rozprávajú viac a sú viac vzťahové a emočné a „šérujúce“. To je asi ako keď športujete a riziko, že sa poraníte je väčšie u vás ako u tých, čo preležia celý deň. Plus v niektorých výskumoch sa ukázalo, že muži a ženy ohovárajú rovnako (alebo veľmi podobne). A to ukazuje aj moja skúsenosť. Každopádne tendencia ku klebeteniu je možno viac o osobnostiČasto tak robia ľudia so sklonom k neuroticizmu (utrápení úzkostní plačkovia, ktorí si prostredníctvom klebiet uľavujú od vlastných ťažkostí) a k psychotizmu (všeobecne nepriateľskejší ľudia menej pociťujúci vinu).

Čo myslíte, prečo sa tak obľúbeným stal práve Facebook?

 

Share on :

 

 

Zuzana Kožárová
Volám sa Zus a v súčasnosti som doktorandkou Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Mojou najväčšou vášňou je psychológia. Tesne po písaní. Ešte počas výšky som sa rozhodla pretlak zaujímavých informácií vyriešiť založením blogu, ktorým sa snažím popularizovať psychológiu a jednoduchým jazykom približovať užitočné poznatky z psychológie.
Viac o mne zistíte na LinkedIn-e.
Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto:

Comments are closed.