PSYCHOBLÓGIA

Naozaj viete komunikovať?

 

Jemne provokatívnou otázkou v nadpise na Vás nechcem útočiť a spochybňovať Vaše schopnosti (možno trochu :D). Jej zámerom je podnietiť vo Vás úvahy o tom, či o nej viete dostatok. Je vedecky potvrdené, že ľudia zvyknú nadhodnocovať svoje schopnosti. Páni Chabrus a Simons pomenovali tento jav „ilúziou sebadôvery“ (viac o nej tu). Tento fenomén zažívame v praxi pri tréningoch i my. Až po tom, čo naši klienti absolvujú kurz, zistia čo všetko ešte nevedeli a čo by v komunikácii robiť nemali.

Napríklad:

(Vybrané subjektívne podľa môjho odvážneho uváženia). 

1.rozprávať veľa

Nedávno som sa zúčastnila prednášky na ktorej padla otázka „aký je človek, ktorý je komunikatívny?“ . Odzneli zväčša tieto odpovede: „človek, ktorý veľa rozpráva, vie rozprávať o hocičom (resp. dlho o ničom). Je to však naozaj tak? Obávam sa, že aj v komunikácii platí pravidlo: kvantita na úkor kvality. Zo školy sme si odniesli pomôcku: „ak niečo nevieš, tak hlavne obkecávaj, len nebuď ticho.“ S týmto prístupom však v dospelom svete nepochodíte. Skutočným umením je rozprávať krátko a vecne, tak aby nás druhá strana pochopila. Len vtedy Vás budú brať vážne a považovať za profesionála.

 

…a komunikovať jednosmerne

Komunikácia je vždy o dvoch – jeden vysiela, druhý prijíma. Ak druhý vysiela, tak prvý prijíma. Napriek tomu sa často stáva, že partnera v komunikácii (ne)chtiac donútime byť výhradne v roli prijímateľa. Siahodlhým monológom, pri ktorom sa nedostane k slovu riskujeme, že ho ľahko unavíme, ak nie znechutíme. Navyše budeme pôsobiť sebeckým dojmom. Chceli by ste sa s niekým takým rozprávať Vy?

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt talking gif

 

 

2.používať slovnú vatu.

Nadviažem na bod vyššie. Komunikáciu si zvykneme komplikovať nadmernou kvantitou slov pretavených do šílených súvetí, nepotrebných vsuviek a fráz, ktoré ak by sme vynechali, veta nestratí pôvodný význam. A naše posolstvo by k druhému dorazilo skôr. Predstavte si, aké náročné je (ako sa hovorí) “hľadať ihlu v kope sena“. I nám sa niekedy podobne ťažko hľadá pointa nejakej vety, pretože je zaobalená do tzv. slovnej vaty. Čím viac jej použijeme, tým ťažšie sa druhej osobe bude hľadať skutočná podstata toho, čo hovoríme.

Uvediem príklad:

…situácia v obchode:

  • Ja: Ono viete, mala som chvíľu času, tak som odbehla do obchodu, pretože som si nedávno prezerala som svoj šatník a mám teraz nové zamestnanie a akosi mi chýbajú isté kúsky. Tak si ich chcem doplniť. Nebolo by zlé mať v zálohe nejakú bielu košeľu, keďže pracujem v spoločnosti, kde sa vyžaduje istý dress code. Nosím zvyčajne čiernu farbu, ale chcem sa nejak oživiť. Ale možno by nebola zlá aj tá čierna. Možno nejaké nohavice k tomu. Máte niečo také?
  • predavačka: 

 

Skúste to bez vaty:

  • „Dobrý deň, potrebovala by som bielu blúzku, príp. čiernu a nohavice vhodné do práce. Poradíte mi? 
  • Predavačka :

 

 

3.rozprávať za každú cenu

Určite ste i Vy zažili situáciu, keď pri rozhovore s druhou osobou nastalo ticho. Sekundy utiekali až bolestne pomaly a premýšľali ste nad tým, ako ho urýchlene prerušiť. Tento typ ticha zanecháva nepríjemné až trápne pocity (prvé rande živo v pamäti? :D). Ticho má však viacero podôb. Môže byť prirodzenou súčasťou dialógu (ak premýšľame nad nejakou otázkou), inokedy slová ani nie sú potrebné (keď ležíte so svojou láskou a hľadíte si do očných buľví). V istých momentoch dokáže byť dokonca nápomocné až liečivé. Psychológovia pri rozhovore s klientom často využívajú prácu s tichom ako jeden z veľmi efektívnych nástrojov aktívneho počúvania:

„Ticho počas komunikácie dáva čas pacientovi na premýšľanie a podnecuje ďalšie rozprávanie. Ticho neprerušujeme, využijeme ho napr. vtedy, ak pacient plače. Ak ticho stratilo zmysel, môžeme ho prerušiť napr.: Ste veľmi tichý, o čom rozmýšľate?“

Popremýšľajte i Vy, kedy je vhodné zostať mlčať a potlačiť tendenciu vyplniť ho bľabotaním o plytkých témach. 

 

… s kamarátkou na káve:

  • Vy: Čo sa deje?
  • Ona: Ááále nič.
  • Vy: Nič? Ahá, tak dobre. Inak vedela si, že Katka a Filip sa rozišli, ja som to hovorila už dávno .. blabla, bla bla bla.

Skúste to takto:

  • Vy: Čo sa deje?
  • Ona: Ááále nič.
  • Vy: (ticho)
  • Ona: (po chvíli *) Vieš, ono , poslednú dobu nemám práve dobré obdobie…

*(Potreba niečo povedať, vyplniť ticho, má pocit, že ju tichom nabádame k rozprávaniu)

 

 

 

4.prílišná odbornosť/ slang

Skutočnou výzvou je z môjho pohľadu schopnosť komunikovať s kýmkoľvek (či ide o robotníka alebo manažéra v korporáte). Nie nadarmo má slovenčina toľko slov. Sú tu na to, aby sme si neustále rozširovali slovnú zásobu a využívali ju s prihliadnutím na osobu, s ktorou sa rozprávame. 

Extrém 1: rozprávať výlučne vedeckým jazykom a skladať vety z termínov, tým ohúrite len na prednáške či konferencii (aj to iba tretinu). Ak však viete i komplikovanú myšlienku povedať zrozumiteľne, okolie to ocení oveľa viac. Koniec koncov, aj ja vždy radšej siahnem po knihe, ktorá je písaná ľudskou rečou.

  • Napríklad (obľúbená veta môjho Dedyho, ktorej význam doteraz nepoznám) : “ Z hľadiska globálneho aspektu je to principiálne bazírovanie na mentalitu humánneho kompromisu.“

 

Extrém 2: používať slang na pracovnej porade alebo na pohovore? Nie práve najlepší nápad. Takýto štýl reči patrí výhradne k neformálnym príležitostiam.

..na pohovore:

  • Rekrúter: „Poviete mi stručne o Vašich pracovných skúsenostiach?“
  • Vy: „Hej ta robil som kade tade, mal som mište pozíciu v Téčku, ale dajak po čase to začala byť chara, tak som kvitol a šiel makať za Ejtíendtí.“
  • Rekrúter:

 

 

 

5.nepočúvať

Ako absolútne zásadný problém (ešte väčší ako bohapusté produkovanie slov a viet) vnímam neschopnosť počúvať druhého. Často si počas toho, ako nám niekto niečo vysvetľuje pripravujeme odpovede a nedopočúvame. Nie je ničím výnimočným, keď len automaticky prikyvujeme, ale mysľou lietame úplne inde. Sú i prípady, kedy zareagujeme na jedno slovo a ostatok prepočujeme. Niektorí sa dokonca domnievajú, že jediné, čo pri komunikácii potrebujú je jazyk. Nie nadarmo nám však Pánbožko nadelil uši (a to rovno v počte dva kusy).

Predstavte si, že by ste prišli do obchodu a pýtali si jablko, chlieb a žuvačky. Teta by vám bez počúvania dala mrkvu, rohlík, a cigarety. Boli by ste spokojní?

Opäť by som zdôraznila, že komunikácia je obojsmerný proces prijímania a vysielania, čiže rozprávania a počúvania. Nezabúdajme na to!

 

 

6. Nie nie nie, nedá sa, nemôžem, nechcem, nie.

Možno to bude znieť ako totálne klišé (a čo), slová s negatívnym postojom by sme však mali radikálne zredukovať a nahradiť ich pozitívnymi. Všetko, čo povieme totiž odráža naše postoje a myšlienky a následne ovplyvňuje i konanie. Ak si raz poviete, že sa niečo nedá , ono sa to naozaj dať nebude !

 

 

Zhrňme si to: 

  • Zamerajme sa na kvalitu , nie kvantitu!
  • Menej slovnej vaty!
  • Pracujme s tichom!
  • Vyhýbajme sa slangu, ale i prehnanej odbornosti.
  • Komunikácia je dvojsmerná.
  • Je dôležité aktívne počúvať.
  • Používajme menej záporných slov.

Ak vás tento článok zaujal, vedzte, že je to iba zlomok z toho, čo všetko učíme našich klientov. Odporúčam nenechať si ujsť žiadnu príležitosť dozvedieť sa o nástrahách komunikácie viac a neustále ju trénovať a zlepšovať. Pomôžu Vám v tom knihy, články či prednášky. A prax. Ak to chcete mať naraz bez väčšej snahy, investujte do kurzu. Ja som jeden absolvovala a moju skúsenosť som zhrnula v článku tu (možno Vás inšpiruje).

 

Komunikácii na úrovni zdar!

 

 

Share on :

 

Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto: