O (ne)presných predstavách o sebe a druhých.

Dnes to bude o činnosti absolútne bežnej, až automatickej. O utváraní si názorov (alebo radšej predstáv) o sebe a o iných ľuďoch.

Dávnejšie som na FB zdieľala, podľa môjho názoru, skvelú a absolútne trefnú myšlienku, ku ktorej som sa v poslednej dobe viackrát vrátila. A práve ona bude témou dnešného blogu.

 

Kedykoľvek sa stretnú dvaja ľudia, v skutočnosti je prítomných šesť ľudí. Človek tak ako sa vníma sám/sama, človek, tak ako ho vníma ten druhý a človek aký je naozaj.

William James

 

 

Poďme si tento výrok rozobrať na drobné.

 

Človek ako sa vníma sám/a …

V psychológii ide o tzv. selfkoncept, teda PREDSTAVU o tom aký/aká vlastne som. Sú to všetky myšlienky a pocity, ktoré o sebe máme, a to ako o zovňajšku, tak o sebe a vlastnej osobnosti. Myšlienky a pocity to môžu byť pozitívne, rovnako tak negatívne, resp. oboje, pretože spravidla vieme o svojich prednostiach aj nedostatkoch (akurát, že nedostatkami sa veľmi nechválime). Táto predstava sa môže, ale nemusí! približovať realite (tomu aký/á naozaj som, viď časť 3). Totiž, tu vstupuje do hry schopnosť sebauvedomenia, čiže schopnosti uvedomovať si svoje správanie, myšlienky, pocity, svoje vlastnosti, prednosti a nedostatky (a tou nie každý oplýva). K sebauvedomeniu samozrejme prispievajú aj iní ľudia, ktorí nám príležitostne (a niektorí veľmi radi a bez uváženia) dávajú „feedback“ ohľadne toho, akí sme (napr. „ty si taká neschopa“, „si naozaj múdry človek“, „vieš, že si strašne otravná?“.. atď). Aj podľa toho potom poupravujeme vlastný selfkoncept. Teda, ak máme vôľu počúvať, snahu zachovať objektivitu a schopnosť to spracovať (…čo ide ľahšie, ak ide o kompliment, ťažšie, ak ide o kritiku, že :mrgreen: ). Napríklad psychológovia toto musia mať perfektne zmáknuté a pracujú na tom na nejednom výcviku (to aby svoje predstavy o sebe a iných neprenášali pri terapii na svojich klientov a zostali objektívni). Selfkoncept sa pochopiteľne neustále vyvíja a mení. Napr. vekom a zrením, vplyvom prežitých udalostí, nadobudnutými skúsenosťami, spomínanými hodnoteniami našej osoby okolím a bohvie čím všetkým ešte.

Od selfkonceptu sa odvíja naše sebavedomie, či sebaúčinnosť (teda presvedčenie o tom čo dokážeme, aké máme schopnosti). Rovnako tak sebaúcta. A od „SEBAkonceptov“ sa odvíja naše správanie. A tu sa to trochu komplikuje, pretože naše správanie nemusí byť vždy v súlade s tým, čo si myslíme alebo akí sme.

Veľmi zjednodušene môžeme ľudí rozdeliť do dvoch kategórii: tí, ktorí sú sami sebou (sú autentickí) a tí, ktorí nie. Ktorých je viac? No predsa tých druhých. Väčšina neukazuje svoje pravé ja (pretože sa obávajú, že by ich okolie takých akí sú naozaj nemuselo prijať) a chodí s akousi sociálnou maskou. Čo nemusí byť nevyhnutne zlé, len unavujúce. A mätúce. Pre ostatných ľudí. Pretože tí do našej hlavy nevidia. A ak o sebe nebodaj veľmi nehovoríte, tak im neostáva nič iné, než si domýšľať vlastné teórie. A tie bývajú niekedy absolútne nepresné. Celé to ešte viac komplikuje fakt, že nikto nás nebude poznať tak, ako sa poznáme my sami. A teda nás ani na 100% nepochopí. Nikdy nikomu úplne nepriblížime všetky svoje pocity, každú jednu myšlienku, a to ako, prečo a kde sa utvorila a formovala, a ako sa premietla do vnímania seba. Čo vlastne znamená, že NÁŠ SELFKONCEPT EXISTUJE IBA V NAŠEJ HLAVE.

Dobré čo?  😯  Hádam ste sa veľmi nestratili  😆 .

Ako to býva, ak sa o niečo začnete zaujímať, tak sa tieto veci objavujú všade (niekto tomu hovorí vesmír a „d síkrit“, niekto (ne)dokonalý mozog a efekt frekvencie“Sklon pozorovať udalosti okolo seba častejšie ako je bežné). Tak nejak som natrafila na jednu veľmi zaujímavú osôbku, ktorá tento fenomén fakt vtipne (aspoň z môjho pohľadu) vysvetľuje v jednom zo svojich videí. Taký inteligentný stand-up (nie ako stand-up týpka, ktorý 20 minút! rozprával o tom ako sa vyprázdňoval z oboch otvorov súčasne).

Pozeraj:

https://www.youtube.com/watch?time_continue=13&v=pOZlTNyzVGs (uvedomenie 3 – 4:25)

Toľko k prvej časti.

 

Popritom, ako sa vy snažíte utvoriť si predstavu o sebe, každý s kým prídete do kontaktu (viac či menej intenzívneho) si o vás vytvára svoju vlastnú predstavu.

 

Človek, tak ako ho vníma ten druhý…

Ak by ste sa opýtali ľudí vo svojom okolí na to, za akého človeka vás považujú, čo si o vás myslia, predpokladám, že by ste od dvoch rôznych ľudí nikdy nedostali úplne rovnakú odpoveď. Samozrejme, isté charakteristiky by sa opakovali, niektoré by však padli z úst len istého človeka. Prečo? Inak vás vnímajú vaši rodičia, inak váš súrodenec, inak partner/ka, inak kolega a inak človek, s ktorým ste sa bavili dve hodiny pri pive. A tak okrem vašej predstavy o sebe, existujú v hlavách ostatných desiatky ďalších „vašich osobností“.

To, aký názor si o vás niekto utvorí závisí aj:

  • od vás a vášho správania, vášho momentálneho rozpoloženia, komunikácie, reči tela, autenticity!…
  • od druhej osoby, ktorá si nejako interpretuje vaše správanie, spravidla vychádzajúc zo svojich presvedčení o svete a ľuďoch,
  • od prvého dojmu (čítajte tu)
  • od doby ako dlho sa poznáte,
  • od levelu intimity (nie sexuálnej), skôr čo a do akej miery medzi sebou zdieľate a (ne)viete jeden o druhom
  • od vašej povesti či rečí, ktoré sa o vás šíria

…a iných, ktoré mi nenapadli 😀 .

Všetci teda operujeme len s viac či menej (ne)presnou predstavou o druhých ľuďoch, a o tom akí vlastne sú.

 

Človek aký je naozaj…

A tu predošlé dve časti zmiešame do jednej. Pretože: domnievam sa, že to aký je človek naozaj, je akýmsi priemerom vlastného hodnotenia a hodnotenia iných. (HRisti vedia prečo vo firmách využívajú na hodnotenie ľudí tzv. 360 stupňovú spätnú väzbu, vďaka ktorej získajú o hodnotenej osobe čo možno najobjektívnejší pohľad, pretože: hodnotí sa daný človek sám, hodnotí ho jeho podriadený (ak má), nadriadený a aj kolega na rovnakej úrovni. A profily sa porovnávajú.) Ideálne by naše vlastné hodnotenie seba a hodnotenie iných ľudí nemali byť diametrálne odlišné. I keď nejaké rozdiely sú samozrejme prirodzené a akceptovateľné. Ale to už súvisí so spomínanou autentickosťou (teda či okoliu prezentujeme naše pravé self alebo falošné self, ktoré je v podstate produktom očakávaní druhých a ich predstáv o tom, akí by sme mali byť)kongruenciou (súlad medzi prežívaním a správaním, alebo inak súlad medzi tým čo si myslíme, hovoríme a čo robíme).

Na to, aby bol človek autentický a kongruentný, potrebuje vysokú mieru sebauvedomenia, sebaúcty a sebaprijatia (vrátane dobrého aj zlého). Podľa pozitívnej psychológie by mal k autentickosti smerovať každý. A bodaj by nie, keď výskumy ukazujú, že autentickí ľudia sú šťastnejší a akceptujúcejší – akceptujú ľudí takých, akí sú a život taký, aký je, so všetkým čo prináša. A v tom je kus ozajstnej slobody.

Tak prečo to aspoň neskúsiť?

 

P.S. – je možné, že mesidž blogu sa v tomto jemne abstraktnom psychofilozofickom texte stratil, a tak ho píšem tu dole a explicitne. Teda, je to taký záver mojich úvah z posledných dní, týždňov, mesiacov, zo života všeobecne 😆 .

Je asi celkom náročné prijať sa v celej svojej nedokonalosti (fyzickej či osobnostnej) a byť sám/a sebou (nielen doma, ale všade). A ešte náročnejšie je akceptovať iných ľudí v celej ich nedokonalosti. Bez zbytočného posudzovania. Ak si uvážite, že každú osobu poznáme (a teda jej rozumieme) len veľmi oklieštene (pokiaľ nejde o naše dieťa), asi to ani nie je úplne na mieste. A na to by sme mali v kontakte s druhými viac myslieť. Rozumnejšie mi pripadá pracovať na vlastnom sebauvedomení, testovať kongruenciu, či ak chcete, autentickosť v praxi a obklopovať sa ľuďmi, pri ktorých môžete byť sami sebou a navyše vás majú v tejto podobe radi. Zdá sa, že to prináša šťastie a pokoj na duši.

Sou díp.

Čaute.

 

Zdroje:

  • WINNICOTT, Donald. The maturational processes and the facilitating environment: Studies in the theory of emotional development. International Universities Press. 1965. ISSN [neuvedeno].
  • GOLDMAN, Brian Middleton; KERNIS, Michael H. The role of authenticity in healthy psychological functioning and subjective well-being. Annals of the American Psychotherapy Association. 2002, 5.6: 18-20. ISSN [neuvedeno].
  • http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2005/9/682-697.pdf
Zuzana Kožárová
Volám sa Zus a v súčasnosti som doktorandkou Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Mojou najväčšou vášňou je psychológia. Tesne po písaní. Ešte počas výšky som sa rozhodla pretlak zaujímavých informácií vyriešiť založením blogu, ktorým sa snažím popularizovať psychológiu a jednoduchým jazykom približovať užitočné poznatky z psychológie.
Viac o mne zistíte na LinkedIn-e.
Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto:

Comments are closed.