Hádky naše každodenné

Dnes, v tento ľúbivý podvečer, sa trochu povenujem hádkam a hádaniu sa. Konkrétne tomu, prečo sa hádame, ako sa hádame a ako by sme sa hádať nemali (ak sa v hádkach vyžívate a hádanie považujete za svoju obľúbenú činnosť, prosím neváhajte použiť krížik v hornom pravom rohu a k tomuto príspevku sa už nikdy nevracajte)

Pred istým časom som začala venovať svoju pozornosť tomu, aká technika ma dovedie v hádke k víťazstvu. A to z dôvodu absolútne prostého: nikdy, ale vážne nikdy nedokážem v hádke vyhrať nad mojou mamou (ahoj mami :D). Tak som s motiváciou nevídaných rozmerov začala intenzívne študovať múdre knihy, ktoré ma mali pripraviť na ďalší neľútostný verbálny súboj. Netrvalo nijak zvlášť dlho, kým som narazila na jednu myšlienku:  „Zvyčajne sa nehádame preto, aby sme dospeli k nejakému racionálnemu riešeniu sporu, ale preto, aby sme uplatnili svoju dominanciu, prevahu, moc nad druhým a pohladkali tak svoje ego výhrou“. PROSTO, JEDNODUCHO AŽ POLOPATISTICKY POVEDANÉ, CHCEME VYHRAŤ. A VYHRAŤ ZA KAŽDÚ CENU.  To človeku aspoň trochu uvedomelému, s priemernou až nadpriemernou inteligenciou spravidla otvorí oči a rozhýbe mozgové závity. Tak sa i stalo a ja som bola prinútená prehodnotiť motívy, s ktorými vstupujem do konfliktov. Tie moje boli zjavne nesprávne. Konflikty sú súčasťou života každého z nás, pretože každý už nejaký inicioval, nejakého sa zúčastnil, nejaký vyhral, nejaký prehral, nejaký z nich bol prínosný, iný zas absolútne zbytočný. 9 z 10 psychológov tvrdí, že hádky patria k životu a nie vždy je nutné, vnímať ich negatívne. Často prečisťujú vzduch, účastníci sa otvoria, povedia, čo povedať chcú (a aj čo nechcú!) a v istom zmysle pomáhajú vzájomnému zblíženiu, pretože účastníci hádky pochopia, že ich vzťah je dostatočne pevný na to, aby tieto búrlivé okamžiky ustál. To všetko pod jednou podmienkou. Hádky musia mať prívlastok KONŠTRUKTÍVNE. Čo to to konštruktívne znamená? Že vedú k úspešnému riešeniu. A ako sa to konštruktívne docieli? Čujte:

Často ideme do hádky bez prípravy tzv. spontánne, pretože si to situácia (a ten druhý) vyžaduje a v momente, keď vami lomcuje nekontrolovateľný hnev a zloba, je ťažké povedať si: „nie, ja sa hádať nebudem, urobím to za pár hodín, až vychladnem“. No to je práve to čo, väčšina psychológov doporučuje. Dopriať sebe aj druhému čas na predýchanie tých najväčších emócií a riešiť spor s chladnou hlavou. Ak nás totiž ovládajú emócie, môžeme skĺznuť na cestu urážok, útokov, vyťahovania starých záležitostí a krívd (to nechceme !!!) či kriku a to nás priatelia, zavedie do slepej uličky. 

 „Zvyčajne sa nehádame preto, aby sme dospeli k nejakému racionálnemu riešeniu sporu, ale preto, aby sme uplatnili svoju dominanciu, prevahu, moc nad druhým a pohladkali tak svoje ego výhrou“.

Oná spomínaná pauza nám dá príležitosť pripraviť si príklady správania, ktoré sa nám u druhého nepáčili alebo nám vadili. Toto je prosím pekne jedna z elementárnych vecí počas hádania sa. Zásadne uvádzame konkrétne príklady, tak sa naše argumenty stanú nepriestrelné. Navyše sa vyhnete trápnej situácii typu:

  • Osoba A: Vždy mi len niečo vyčítaš.
  • Osoba B:  Kedy naposledy som to urobila? Daj mi dva príklady!
  • Osoba A: ééééé. Teraz si neviem spomenúť.
  • Osoba B: No vidíš ! 

 

                                                     Osoba A vz. osoba B

                                                             0: 1

 

 

V hádke je absolútne nerozumné zvyšovať hlas (i keď je to tak náročné… ostať pokojný). Prečo? Pretože to toho druhého podnecuje ku kriku a úmerne k tomu, ako zvyšujete hlas vy, ho zvyšuje i ten druhý. A potom je to vlastne o tom, kto dokáže ziapať viac. Táto hlučná situácia spravidla končí odchodom a demonštratívnym tresnutím dverí (ideálne čo najhlasnejším) jedného z dvojice. Opäť slepá ulička. 

 

                                                      Osoba A vz. Osoba B:

                                                         0:0

 

Na to, aby sme dokázali hádku vyriešiť rozumne, musíme byť pripravení stíchnuť a počúvať druhú stranu. To znamená:

  • neskákať do reči (max. používať frázy typu „chápem ťa“, „rozumiem, prečo sa takto cítiš“, „nerozumiem, prečo sa takto cítiš, vysvetli mi to, preboha“, príp. skrátená verzia „ehm“ , „áno“ , „hm“ – to vytvorí dojem, že toho druhého počúvate a že sa snažíte porozumieť tomu, čo hovorí)
  • nepripravovať si počas toho, ako druhý hovorí svoje vlastné argumenty (pretože to logicky vylučuje schopnosť sústrediť sa na to, čo vlastne hovorí !!!)
  • nehovoriť 99% času (pretože hádka je dialóg, NIE monológ)
  • počas doby mlčania nepoužívať veľmi dlhý priamy očný kontakt (je to príliš agresívne)

Ak toho druhého počúvame, existuje reálna šanca, že aj pochopíme, prečo sa správa, ako sa správa. To nás môže zaviesť k otvorenej diskusii, a tá zas k nájdeniu optimálneho riešenia. Ak si budeme dokola mlieť svoje bez toho, aby sme sa na situáciu pozreli očami druhého, dostaneme sa kde? …Áno! Do slepej uličky. (Kto uhádol, získava jedinečnú šancu vytlačiť si tento príspevok a nalepiť si ho na viditeľné miesto vo svojom príbytku).

V istej knihe (tuším to bola táto ..určite to bola táto) som našla zaujímavý odsek o tom , ako frázy, ktoré sa objavujú v medziľudskej komunikácii (a obzvlášť v hádkach) pomerne často, napr. „neber si to osobne“, „ pri všetkej úcte“ , „prepáč, ale“ , „nechcem, aby to vyznelo zle“ a pod., vytvárajú presne opačný efekt, aký chceme. V podstate totiž znegujú všetko to, čo poviete tesne po nich. (Už len podľa seba viem, že ak na mňa niekto vybehne s vetou typu „neber si to osobne, ale …“ som presvedčená, že to osobne myslí).  

Druhou dobrou radou, na ktorú som natrafila, je používať slovko ALE veľmi opatrne. Zvyčajne sa vyskytuje vo vetách typu:

  • Osoba A: Veľmi mi chutí, čo si navarila, ALE je to trochu nedosolené.
  • Osoba B: Ďakujem za tvoju cennú radu, ALE cestu poznám.

Akonáhle urobíme po prvej pozitívnej vete pauzu, väčšina z nás očakáva to obávané ALE.A v tesnom závese niečo negatívne. Stačí veľmi malá zmena na to, aby sme sa vyhli tejto komunikačnej chybe. Vymeňte poradie viet ! 

  • Osoba A: Je to máličko nedosolené, ale veľmi mi to chutí.
  • Osoba B: Cestu poznám, ale ďakujem ti za cennú radu.

Neprijíma sa táto kritika o niečo lepšie? Veta sa končí v pozitívnom duchu a takýto dojem z povedaného aj u druhého pravdepodobne ostane.

 

Ako som spomínala vyššie, urážky, nadávky, príp. útoky, ktoré začínajú zámenom TY, napr. „Ty si taký lenivý.“, nie sú vítanou súčasťou hádok. Docielite nimi iba prudkú eskaláciu hnevu druhej osoby, ktorá vám bude útoky vracať. 

Rozumnejšie je v tomto prípade používať zámeno JA napr. „Ja mám pocit, že poslednú dobu som na všetko sama. Mám príliš veľa povinností, som z toho vyčerpaná a potom mám z toho migrénu, z čoho večer nemáš radosť ty. Čo keby sme si povinnosti rozdelili?“. Takýmto spôsobom sa možno dopracujete k niečomu produktívnemu.

 

                                                Osoba A vz. Osoba B
                                                               1:1

 

Na záver: určite máte pocit, že je ťažké, (čo ťažké, priam nemožné) dodržiavať všetko to, čo bolo vyššie popísané. Moja reakcia bola obdobná. Po citoslovciach opovrhnutia nasledovali úvahy typu:  „hej určite, keď sa s niekým budem hádať, budem myslieť na vetnú konštrukciu a na to, ako nekričať, keď mám chuť obúchať mu hlavu o stenu a povedať mu, že jeho argumenty sú stupídne.“ Presvedčila som sa však o tom, že sa oplatí držať na uzde a myslieť na niektoré dobré tipy mistrov psajkológov. I na ich radu nevyhýbať sa hádkam a hlučnejším debatám. Prečo? Lebo riskujete, že sa toho vo vás nakopí príliš veľa, váš hnev vo vás bude dlhodobo bublať a v najnevhodnejšej chvíli vybuchnete. A to zaručene nemôže dopadnúť dobre. Ja som fanda otvorenej (primerane) priamej komunikácie, vďaka ktorej viem  konfliktom účinne predchádzať(niekedy). Verím, že si zapamätáte aspoň zlomok z toho, čo tu bolo napísané a možno si raz spätne uvedomíte, že vám tieto na malej ploche koncentrované múdra minimálne raz v živote aj reálne pomohli. Báj.     

 

Bonusofka:

Ak chcete zistiť, aký štýl hádania sa je pre vás typický, čo robíte v takých situáciách dobre a čo zle, potom je tu pre Vás tento test . Pozor! : Vyžaduje si ale pokročilú znalosť AJ, resp. google prekladača.

http://psychologytoday.tests.psychtests.com/take_test.php?idRegTest=1299

 

                                                                       

                                                                            Z.

 

 

 

Zdroje:

5 Tips for Tough Conversations With Your Partner. Published on June 14, 2014 by Susan Krauss Whitbourne, Ph.D.

6 Ways to Win Any Argument … or at least, end it. Published on August 16, 2014 by Susan Krauss Whitbourne, Ph.D.

 

Zuzana Kožárová
Volám sa Zus a v súčasnosti som doktorandkou Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Mojou najväčšou vášňou je psychológia. Tesne po písaní. Ešte počas výšky som sa rozhodla pretlak zaujímavých informácií vyriešiť založením blogu, ktorým sa snažím popularizovať psychológiu a jednoduchým jazykom približovať užitočné poznatky z psychológie.
Viac o mne zistíte na LinkedIn-e.
Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto:

Comments are closed.