PSYCHOBLÓGIA

Psychofilmológia VI.

 

Napadlo by Vás, že tá príjemne vyzerajúca, pomerne atraktívna žena na fotografii je najznámejšia česká masová vrahyňa, ktorá bola pre desiatkami rokov odsúdená na trest smrti? Že nie? Prvý dojem zas oklamal. Jej životný príbeh bol natoľko zaujímavý, že dvojica režisérov sa ho rozhodla preniesť na filmové plátno. Tak vznikol film Ja, Oľga Hepnárová, ktorý som si ako psychológ a fanúšik forenznej psychológie nemohla nechať ujsť. Vždy ma totiž fascinovali príbehy masových či sériových vrahov. Nie kvôli ich beštiálnym činom, ale kvôli tomu, prečo ich vykonali. Ukazuje sa, že mnoho z nich prežilo počas detstva naozajstné peklo, a to neskôr spôsobovali oni ostatným.

Takýmto „prípadom“ bola i Oľga. Jej príbeh je podľa môjho názoru (mi-ni-máál-ne pre psychológov) absolútne dokonalým príkladom toho, ako dokážu ľudskú bytosť (a jej psychické zdravie) poznačiť nefunkčné rodinné vzťahy, absencia citu, lásky a prijatia. To sa prejaví v neschopnosti naväzovať ďalšie vzťahy, fungovať v spoločnosti a zapadnúť. Človek sa tak chtiac-nechtiac dostane na okraj spoločnosti a je považovaný za podivína, čo mu okolie dáva patrične najavo. Ak sa mu navyše nedostane psychologickej, resp. psychiatrickej pomoci, po ktorej zúfalo volá, môže sa stať, že sa zo zúfalstva a z túžby pomstiť celej spoločnosti rozhodne nákladiakom prejsť cca 30 nevinných ľudí stojacich na zástavke emhádé a z toho 8 usmrtiť. Všetky krivdy, ktoré je doviedli k takémuto činu, Oľga spísala v liste (hľa obrázok).

 

Samú seba označovala ako „prügelknabe“ (v preklade otloukanka). Cítila sa odstrkovaná a ponižovaná všetkými, v dôsledku čoho znenávidela spoločnosť ako takú. 

 

„Jsem sexuální mrzák. Neschopná navázat a vytvořit kloudný lidský vztah. Jsem zničený člověk.Člověk zničený lidmi. Mám tedy na vybranou: zabít sebe, nebo zabít druhé. A rozhoduji se takto: OPLATÍM SVÝM NENÁVISTNÍKŮM. Kdybych odešla jako neznámý sebevrah, bylo by to pro vás příliš laciné.

 

Posledný výkrik zúfalstva bol práve počin, za ktorý bol odsúdená na trest smrti. Vo väznici sa jej psychický stav ešte viac zhoršil (z filmu som mala dojem, že trpí disociatívnou poruchou osobnosti, čo bola pravdepodobne akási forma vyrovnania sa s realitou). O niečo neskôr bola popravená obesením.

 

Za seba tento film silno odporúčam. V mne zanechal zmes silných (prevažne negatívnych) emócii – ľútosť, zlosť, odpor. Na druhú stranu, tento príbeh poukazuje na to, akú dôležitú rolu hrá v živote človeka prijatie ostatnými a vzťahy, od tých rodinných až po partnerské.

 

Filmovaniu zdar!

P.S – viac o Oľge, jej názoroch, postojoch a výpovediach si môžete prečítať v tomto texte

 

Zdroje:

obrázky: blesk.cz 

Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto: