Slnovrat

Guten tag Jungend!

Dnes som sa po ceste domov rozprávala sama so sebou v hlave, tak si hovorím, že prišiel čas na ďalší príspevok. 

Tma sa v svetlo obrátila, leto sa blíži, slnko svieti, voda láka a hormóny sa búria. A čo je najlepšie, sezóna sa končí. Aj keď evidentne dostanem celoročné zakázky, takže v lete budem smrdieť v práci tak či onak. Ale nie toto som chcela. Nedávno som si uvedomila, že mám hlbokú myšlienku o počasí, lebo veľa depresií je cyklických a tak celkovo, keď príde zima a tma, tak si nejak viac v prdeli, ako v bežné svetlé dni.. A tak sa môj rok rozdelil na dva dátumy.

20 marca a 23 septembra. Dni rovnodennosti. Ak si nevedel hneď na prvý raz, tak nevadí, aj ja som pozrela do kalendára. Úplnou topkou sú ale dátumy 21 júna a 21 decembra – slnovraty.

Jedna sada ide smerom do tmy a druhá von z tmy. Jesennej rovnodennosti sa bojím jak čert kríža. Pripomína mi, že winter is coming a s nimi dark days, ktoré som beż pomoci dosť ťažko prežívala. Naopak, keď sa slniečko začne vracať a dni sa začnú predlžovať, môžem konečne svoje zimné depresívne pitie vymeniť za slnko oslavujúce pitie. Ale posledné roky to má jeden háčik, tak, ako sa ja teším na rovnodennosť a predlžujúce sa dni a čakám, že bude lepšie lebo tvl slnko je proste všemohúce, tak sa nič nedialo. Bol jún a ja furt v píči. Ďalší rok. A ďalší.. Nechápala som. Akože vôbec. Môj nepriestrelný plán sa rozpadol na prach.

Ale nie toto som chcela. Chcela som nadviazať na tému minulú, na ktorú máš link hen tu. Tiež som si musela pripomenúť o čom som písala. Skončili sme s tým, že som šla na kontrolu.

Úplne okej som nebola, na tej párty firemnej som mala ľahký nervous breakdown, plakala som jak 15-ročná puberta. Sebaľútosť level 1 000 000. No tfuj. Ale vieš jak, pre mňa neexistuje žiadny problém, ktorý by sa nedal prepiť a prespaťTM. Ráno som už bola fit. Ale tento spôsob riešenia problémov neodporúčam ani ja, ani cvokár, ani 10 z 10 odborníkov na duševné zdravie, ani soc. pracovníčka, a v lete vám poviem, čo na to môj krvný obraz a pečeňovky a obvoďáka.

Tak, co novýho, jak se daří?“ pýta sa.. No. Spustím, že ne úplne ok, lebo evidentne neviem proste pracovať so sebou a že teda posledné tri týždne som mimo, ale že ďalších 50 mg neprosím, že to nejak dám. Že viem, že musím bojovať, lebo nič nie je zadarmo a ísť ďalej a nevzdávať sa. „A co když nemusíte?“ WWWTTTTFFFF??? To čo povedala? Že sa mám na to vysrať? Ne to, že už to, že som sa podvolila a liečim sa je jedna prehra pre mňa, ona mi ešte povie, že jeb na to, netreba bojovať?!?! Dokonca to nebola ani nijaká revers psychológia, čo na mňa skúšala.. No normálne som sa urazila. Nereagovala som.

S ohľadom na vývoj mojích pohovor a reakcií na odmietnutie, alebo prijatie, som prišla na to, že to sama nedám. Neviem sa ovládať. Lieky sú mega fasa, ale použijem nechutnú metaforu.

Keď plávaš v hovnách, tak úplne neriešiš ktoré koľko smrdí, lebo smrdia vždy, len niekedy viac a niekedy menej. Potom doplávaš na breh (pre menej chápavých lieky) a zrazu všade tráva voňavá, kvietky, les.. NEVERÍŠ, že niečo také existuje. Tak sa rozvalíš do trávy a užívaš si. Prechádzaš sa a nasávaš tu krásnu vôňu až kým zrazu niečo zacítiš. Smrad. Hovno!! Tvoj noštek je už rozmaznaný novou realitou a keď teraz zrazu ucítiš hovno, nevieš čo so sebou. Nevieš či utekať, kde sa schovať, čím ho zahádzať! Pritom keby som naňho narazila, keď som v sračkách plávala, tak by som oňho ani nezavadila..

Chápeš tú metaforu?

A presne preto potom prichádzajú terapie. Ktoré sú pre hraničiara nevyhnutnosť a základ. Bohužiaľ, ešte stále nie som 100% naklonená terapiám, ale aspoň som už pochopila, že bez nich to nedám. Musím sa naučiť nejaké finty ako prežiť bez toho, aby som si pomohla návykovými látkami. A tak som sa priznala. Nasledovala výmena:

L: Ok ok, ja chápem, že bez terapie to nepôjde, ale drahé to je.. Neexistuje náhodou niečo ako intenzívny normalizačný kurz preplácaný poisťovňou? Viete, že ma dva týždne odložíte a vrátim sa opravená.. Na dovolenku aj tak nejdem..
D: Vy to máte oveľa hlbšie. Budete potrebovať niečo intenzívnejšie a dlhodobé.
L: A vieme o niečom čo prepláca poisťovňa?
D: No je tu 9 mesačný denný stacionár pre hraničiarov..
L: Akože každý deň??? 9 mesiacov?! A to nepotrebujú pracovať a zarábať ľudia?
D: No, oni sú na PNke, nemusia chodiť do práce..

A tak som začala obvolávať..

Jedno centrum ma nevzalo, LEBO nespadám do obvodu. Pýtam sa, wtf? A oni, že predtým sme mali všetky obvody. Čakacia doba bola 1 rok a 9 mesiacov. Keď sme to zúžili, už len 8 mesiacov. Klasicky mi prebehne hlavou „čo ti jebe?“, poďakujem, zložím a skúšam ďalej. Našla som ďalšie centrum. Skupinovku, špecializácia na hraničiarov a DBT. Píšem. Ozvali sa mi, že sa najprv musíme stretnúť, aby zistila, či sa „hodím“ do skupiny, aneb či som mimo enough. Po odmietnutiach som sa prirodzene začala zmierovať s tým, že zase budem odmietnutá, ale už som sa z toho smiala. Nie dosť normálna pre normálnych ľudí, nie dosť mimo, pre ľudí s poruchami… no ja neviem. Nemám svoje miesto. Ale ok o pár týždňov na tom som sa ráno zobudila a šla na dohodnuté stretnutie. Teta sociálna pracovníčka vyzerala, že nás už pár takých stretla, porozprávala mi DBT (všetko som už vedela), niečo sa ma popýtala a jediné, čo ma už zaujímalo, či ma vezmú?!

Rozhovor to bol veľmi príjemný. V jednu chvíľu sme si od duše spoločne zapičovali na systém, aneb oni žijú z dotácií ako neziskovka, ledva nejakú almužnu dostanú od stredočeského kraja a guess what, na nejaký stupídny jednodenný festival v Prahe prispejú 7 MCZK. „Čo ti jebe?!?!“ sa mi ozýva v hlave. Opäť. Teta soc pridáva.

„Keď je niekto na vozíčku a rozchodí to, alebo je niekto fyzicky chorý a rozchodí to, tak sa všetci idú posadiť na prdel. Ale keď duševne chorý človek, ktorý je funkčnou súčasťou systému a chce ňou ďalej byť a aj robí niečo preto – tak nič“,  Nobody gives a single fuck. Lebo byť funkčne jebnutý asi pre kompetentných neexistuje. Bože, milujem tu ženskú. Ale ona so mnou terapie mať nebude. A tak sa zhovárame ďalej.

„Ako zvládate stavy?“ pýta sa.

„Pijem.“ Odpoviem.

„Ako často?“

„cca 3-4 dni v týždni..sama.. ale bolo aj oveľa horšie..“

„Bojím sa o Vás, to je už dosť. Hraničiari majú sklon k zneužívaniu návykových látok a závislosť ide ruka v ruke..“

„No shit Sherlock..“ pomyslím si, ale nepoviem nahlas, len sa nejak zatvárim. Samozrejme, že viem, že ich zneužívam odjakživa a hlavne od kedy som bola v Amstri a natrafila na kúzlo trávy, tak víno a tráva a hudba – hotové delírium. Nič viac není treba.. ALE je to zlé a nemôžem. Takže si dávam pozor… alebo začnem?

Pýtam sa, či ma teda vezmú a dočkám sa odpovede, že áno. Och, ako mi odľahlo. Nikto ma dnes neodmietol – lebo som buď príliš dobrá, alebo nie dosť dobrá! Win win.  Ale pýtam sa: „A kto tam chodí? Nechcem vyznieť zle, ale ja nemôžem chodiť do skupiny s ľuďmi, ktorí nie sú samostatní, lebo by som bola na nich veľmi zlá. Potrebujem aspoň trochu seberovných.“  Zamyslela sa a potom mi hovorí, že majú dve skupiny. Jednu kde chodia ľudia, čo nie sú schopní fungovať, ale že tá druhá je pre ľudí ako som ja. Že tam stretnem pracujúcich ľudí, inteligentných, cestujúcich, prosto, že tam zapadnem. Veľmi som sa potešila. Zaradili ma na poradník a v septembri sa možno dostanem na rad aj ja.

„Ale Váš príbeh, postoj, odhodlanie môže inšpirovať a pomôcť iným. Keď budú počuť, čo ste zvládla vy, môže ich to inšpirovať zapracovať tiež..“, hovorí mi. Len sa pousmejem.. Keď môžem, pomôžem, ale tiež by som potrebovala inšpiráciu..

Helena Bonham Carter Help GIF - Find & Share on GIPHY

 

Keď som odchádzala a šla smerom na električku, nikdy v živote som sa za seba tak nehanbila. Nikdy. Urobila som X hlúpostí. Ale vždy som to rozchodila. Fakt, že som nezvládla rozchodiť sama seba s liekmi a že budem chodiť na skupinovku.. proste sa hanbím. Niekto to vníma ako víťazstvo a nový začiatok a novú šancu. Ja zatiaľ veľmi bojujem so sklamaním zo samej seba.. Ale bude lepšie. Len som Ti dnes nechcela klamať…

Idem spať, nabudúce sa zabavíme, povieme si, ako sa zbaviť stavov INAK ako za pomoci návykových látok.  😈

Sleduj ma na fasbuku HENTU

A ľubim Vás všetkých detiská moje.

PS: Jaký font mám používať? Z roboty som zvyknutá na Calibri ale tu ho nevidím..

Lujza

 

 

Volám sa Lujza. Som Ing., bývam v Prahe, pracujem pre korporát zameraný na najväčších hráčov na trhu. Z toho vyplýva, že milujem biznis, makroekonómiu, hľadanie riešení komplikovaných problémov a hrozne si vychutnávam finančné analýzy (divné, nie?). Milujem cestovanie (a kto nie?) kvôli rôznym kultúram a ľudom, novým názorom a preto najradšej cestujem sama.
A v čom je pes zakopaný? Nedávno som sa vzdala. Pár mesiacov dozadu som však dostala druhú šancu, keď moji démoni dostali nálepku hraničná porucha osobnosti a ja im začínam vracať úder.
Napíš, čo Ti beží hlavou

Skús prečítať aj toto:

Comments are closed.